„Oničom,” opakoval dookola, keď sa vracal k autu pre ďalšie krabice.
Predavačky radšej nič nekomentovali, nijako jeho hrubé správanie nebrzdili. Zrejme, aby tovar vyložil čo najrýchlejšie, a čím skôr odišiel. Na predajnú plochu by sa vrátil pokoj, ktorý tu dominoval pred jeho príchodom.
Chŕlil hnev na všetky strany, červený a maximálne nespokojný. Musela som okolo pána prejsť, keď vtom spustil aj na mňa: „A ty sa čo smeješ!? Je ti tu niečo na smiech?” konfrontoval moju náladu. No a na moju adresu valil všakovaké poznámky.
Nesmiala som sa z neho, ani nič také, naopak, snažila som sa jeho frustráciu pochopiť - asi je unavený, v poslednom období nezažil nič pekné, žiadne povzbudenie, a možno sa cítil aj poriadne nedocenený.
Hovorím: Ja sa iba usmievam, neberte to v zlom, ale čo už môžem obhájiť takým argumentom. Prijal to ako provokáciu.
Z predajne som odišla predčasne. Síce mi ostalo nepríjemne, ale nehnevala som sa, ani som sa necítila ukrivdene. Jednoducho som to zo seba striasla. Bzuč. A už bolo dobre. :)
Hoci, od tohto incidentu ubehlo niekoľko dní, včera sa mi to opäť vrátilo:
Predavačka v takom malom obchode sa ma opýtala, ako to robím, že vždy keď k nej prídem pre čerstvé pečivo, usmievam sa, že zo mňa cíti vnútorný pokoj a šťastie.
Prekvapilo ma to.
„Viete, do obchodu mi príde veľa ľudí. Niektorí ani nepozdravia, alebo len popod nos zabručia, čo chcú kúpiť, a keď ich vyzvem, že nerozumiem, vybuchnú, akoby som im niečo urobila,” pokračuje zvesela.
Nedalo mi, tiež som si nenechala pre seba, čo som pani predavačke chcela povedať už dávnejšie:
Vy na mňa pôsobíte, že vás nič nerozhádže. So zákazníkmi viete zavtipkovať. Starším ľuďom pomôžete zbaliť nákup do tašky, pekne pomaly artikulujete, aby rozumeli, koľko čo stálo, aký je výdavok. S každým počas obsluhovania prehodíte zopár slov. Keď odtiaľto odchádzam, nabalíte mi samé dobré pocity. Vidieť, ako máte svoju prácu rada.
Je krásne usmievať sa iba tak, bez príčiny, čo poviete?