reklama

Každé ráno sa budím s poďakovaním

Za to, čo mám a ako to vôbec je, čo môžem. Za všetko dobré naokolo a v iných. Teším sa z praobyčajných vecí a udalostí. Vďačím za normálne úkony, pre zdravého človeka úplne samozrejmé, že sa nad nimi nepotrebuje pozastavovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

A za čo vďačím?

Za možnosť dočiahnuť na poličku s knihami, prejsť sa bez pomoci priateľa a doprovodu niekoho z rodiny, vojsť do vane, nastúpiť do dopravného prostriedku, vyjsť po schodoch, paradoxne aj za schopnosť poupratovať, prejsť sa po lesnom chodníčku.

Predtým som sa čudovala, ktorý somár navrhol, aby bol v lese alebo na turistickej trase asfalt, namiesto peknej prirodzenej lesnej cestičky.
Dnes to už viem. Aby sa lesného vzduchu, energie a pokoja mohli nadýchať aj imobilnejší ľudia, aby sa prešli (ako ja pomocou barlí), alebo zviezli (na vozíčku) a pocítili harmóniu, vôňu, energiu, aby videli živú krásu, ktorú poskytuje iba lesná krajina.
Spomenula som si na jeden výlet vo švajčiarskych Alpách, kde boli turistické značky a na jednej z nich označenie, že chodník je uspôsobený pre ľudí na vozíku. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Posilnili ma vízie do budúcnosti

Veľmi dobre si spomínam na začiatok roka - ešte keď som ležala v nemocnici a nevedela som, ako to celé dopadne, či sa noha po operácii ujme a vydrží jediná živá cieva v chodidle, či neprídem o nohu. Myšlienky na to, ako to potom bude a ako budem žiť, ak to nevyjde, som rýchlo zahnala preč.

Nie, nechcem písať o bolesti, hneve a akejsi posttraumatickej depresii, ktorá s tým všetkým prišla. Ani ja som sa jej nevyhla, ale pomohlo mi naladenie sa na pozitívne myšlienky. Predstavovala som si, čo všetko ešte chcem v živote dokázať, kam vycestujem, z ktorého vrcholu hory si užijem panoramatický výhľad, aké projekty chcem dokončiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bez podpory rodiny by som to zrejme nezvládla

Samozrejme, neprestávam byť vďačná chirurgom, personálu v nemocnici a jednej sestričke na príjme, ktorá mi v tom najhoršom, počas prevozu na lôžko, vyslovila veľkú slovnú podporu. 

Za mentálnu pomoc a posilu vďačím rodine a priateľovi, ktorý pricestoval zo zahraničia vždy, akonáhle to len šlo. No za veľa vďačím najmä mojej mamičke. Bytostne bola stále so mnou. Aj keď je vysporiadanie sa s daným stavom vždy na nás samotných - nejako to celé spracovať, nepodľahnúť sebaľútosti a hlbokej depresii - prítomnosť blízkej bytosti je vtedy najúčinnejším liekom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tom čase samotná mamička mala vážne zdravotné problémy, ale zo dňa na deň sa stala mojou "opatrovateľkou", vílou, ktorá pri mne stála vo dne v noci. Od slovnej pomoci, cez podania čaju, jedla, knihy, zápisníka, v noci, kedy sa nevyspala, lebo mi pomáhala tíšiť ukrutné bolesti. Zo dňa na deň sa stala sestričkou - niekoľko mesiacov mi vpichovala injekcie do brucha. Stále ma upriamovala, nech myslím na dobré a pekné veci. Nejako vzájomne sme sa vtedy podporovali. Cítiť sa užitočným aj v stave vlastnej imobility je akýsi motor, ktorý vás ženie vpred, nevzdávať sa, lebo si o to väčšmi uvedomíte, že ste tu stále aj pre iných.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vďačím priateľovi, ktorý nedal na moje výhovorky, že nevládzem, a vytiahol ma na výlety. Z auta prejsť kúsok po lúke, cez lesný chodník, dojsť až k vode. S barlami a po nejakom čase už aj bez nich. Hodinový oddych a potom moja vlastná prosba, aby sme ešte pokračovali ďalej. Naučila som sa nevšímať si pohľady okoloidúcich ľudí či turistov, nepripúšťať si nechápavé krútenie hlavou nad tým, čo vidia. Dalo sa vtedy čítať: Cipááána, čo to stvárajú? Čo tu robí s nohou v sadre? (podotýkam, že "výlety" sme absolvovali, až keď som mala dovolené došľapovať na nohu) Tieto prechádzky ma vždy podnietili, nabudili. Rovnako ako naše rozhovory a cestovateľské plány.

Som vďačná za každý jeden deň

Takmer polročná fixácia nohy v sadre, žiaden pohyb a došľapovanie, fyzická nečinnosť, striedanie sedu s ležaním, vykladanie nohy. Neskôr cviky a ľadovanie. Zmierňovanie opuchov. Naberanie sily, koncentrácia na každý jeden krôčik. A dnes? Nesústreďujem sa na ňu, akoby bolesť nebola prítomná. :) Nad boľačkou len mávnem rukou - čo je to oproti bôli duše a bolesti tých, ktorých zasiahla ťažká nemoc.

Budievam sa s prosbou, aby ste vydržali, zabrali, premohli chorobu, a nepodľahli. Hlavne, aby ste v sebe neživili strach a aspoň čiastočne, do takej mieri, akej to len pôjde, sa vrátili k tomu, čo vám kedysi spôsobovalo radosť. Pomáha akákoľvek tvorba, činnosť, odvrátenie pozornosti od bolesti a nepriaznivého zdravotného stavu. Nech to už vyznie akokoľvek pateticky, sila myšlienok má veľkú moc.

Nevzdávaj svoj zápas

Nikdy sa nevzdávaj! Stratené je len to, čoho sa vopred vnútorne vzdáš

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu