Pod maskou je vždy iba človek, ktorý občas svoje potláčané emócie nezvládne, nájdete ho hlasno plakať na lavičke, kľačať v tráve, možno bude iba tichúčko vzlykať do dlaní, alebo sa zrúti priamo na chodníku pred vami, nejaký, možno nie až natoľko cudzí človek.
Vy si za kratučkú chvíľku stihnete prečítať niečo o prehre v jeho očiach, jeho šaty a výzor vás prinútia položiť si otázku, ako dlho toto celé trvá.
V snahe pohnúť sa z miesta mu možno pomôžete zbierať akciový tovar - jedlo pochybnej kvality z roztrhnutej igelitky.
* * *
Apatia voči tomu, čo sa deje, nemohúcnosť to zmeniť sa strieda s hnevom, lebo táto situácia by sa dala porovnať s drámou, kde nosnou témou je úplná beznádej a prítomnosť postáv, ktoré vnútorne kapitulujú, spôsobuje totálne rozhorčenie, lebo so svojím životom nič nerobia napriek tomu, že vedia, čo je zle, kde je chyba, ale celé roky to nijako nemenia, sledujú svoj vlastný život z úzadia ako diváci v trpnom stave z prítmia hľadiska. Hnev na seba, na tento život a okolnosti, ktoré tento stav vyvolali. Ukazovanie na vinníka v priamom prenose je väčšinou sprevádzaný pohľadom do zrkadla.
A stále nič. Vtedy by ste najradšej vyskočili na javisko a zasiahli, zvrátili dejovú líniu a hlavné postavy prebrali k životu a činnosti, ukázali cestu von z bludiska, predostreli možnosti, ako začať, lebo niektorí ľudia iba potrebujú postrčiť.
Možno to bytostne poznáte, tiež ste sa nachádzali v skutočne bezvýchodiskovej situácii, dotkli ste sa priepasti, kedy vám po tvrdom dopade na samé dno, na ktorom ste pobudli nejaký ten čas, pomohol niekto celkom nestranný, neznámy. Možno stačil rozhovor, cudzí príbeh, chvíľkový azyl alebo iba vecné pomenovanie problému. Aj keď niektorí ľudia akoby nechceli problémy (vy)riešiť, chcú byť iba vypočutí. Prenášajú svoje starosti na plecia iných. Ak však prídete s návrhom, ako rozviazať uzol, zakrývajú si oči a uši, o problémoch sa chcú iba rozprávať, pitvať sa v nekonečnom močiari, ale nič viac.
* * *
Niekedy je lepšie, ak nie najlepšie, čo môžete urobiť v rámci pomoci - brzdiť ochotu opakovane pomáhať tomu istému človeku, lebo to zásadné musí urobiť každý sám za seba.
Ukázať, že niečo, čo bolo sprvu nemožné, ide iba s vlastnou aktivitou.
Pohnúť rozumom, rukami, len neupadnúť do trpnej apatie, kedy by ste docielili presný opak, človek sa predsa musí (chce) podieľať na vlastnom živote.
Ukázať, že je možné riešenie problému, ale nepriviesť k myšlienke, že vždy pribehneme, požičiame, prichýlime.
Nenaučiť lipnúť na nami poskytnutej pomocnej ruke, aby to napokon nevyústilo do zvyku a nečakalo sa tak iba na pomoc z vonku, pretože s postojom nejako bolo, nejako bude, odkladať všetko na iba ďalšie zajtrajšky, mesiace a iné Nové roky, sa nikdy nič k lepšiemu nepohne.
* * *
Suchá debata o počasí, len aby zbehol čas a nepríjemné ticho, keď viazne rozhovor, čo nové doma, v práci - to isté deň a rok sa nič nemení. Ten istý rytmus povinností, rutina bežných dní a činností, slučka obáv, keď kričí zodpovednosť za blízkych, ale živiteľ rodiny viac nedokáže utiahnuť financie a zabezpečiť rodinu. Fakticky stačí málo: nástup choroby, nehoda, výpoveď v práci. Nedostatok úspor pre krízové situácie, neobsažný kredit na účte, kedy je zrazu veľmi hlboko do vrecka. O chvíľu sa ohlási ďalší termín splatnosti, a banku nezaujíma, že už niekoľko týždňov živoríš, v tom horšom prípade, v jeden večer na dvere zaklope jeden z exekútorov. A to vidí človek, ktorý má vybudované zázemie, ktorý žije v istom lepšom štandarde - má vlastné bývanie, veci a produkty, ako inak v dnešnej dobe, ak nie cez úvery a hypotéky - ako totálny koniec, osobný krach, zlyhanie.
Spoločnosť si vyberá zo silných jedincov, predátorov. Priebojných, drzých, sebavedomých, so širokými lakťami, idúcich si za svojim vytýčeným cieľom, ktorí sa neštítia šplhať vyššie rýchlejšie cez slabosti iných. Tento systém núti byť v neprestajnom kolotoči, v začarovanom kruhu splátok, produktivity, mať veci ako všetci ľudia naokolo, nezaostávať v pokroku, mať patričný komfort. Človek je preto neraz tlačený trpieť, s čím jeho povaha a charakter vôbec nesúhlasia (v zamestnaní, doma, medzi priateľmi), prichádza o niekdajšie ilúzie o svete a živote. Ak nechce prežívať od výplaty k výplate a mať hlboko do vrecka, do viacmenej deravých úspor, na ktoré je ale nutné sústavne siahať každý mesiac, pristupuje na akúsi čudnú a neľútostnú hru. Stáva sa drobným kolieskom v obrovskej továrni. V mútnych vodách myšlienok bez rozmyslu každú hodinu niekto vyťukáva číslo úžerníckej pôžičky.
Pokračovanie už čoskoro...
foto: tu
