reklama

Náš vlak teraz úplne spomalil

Aký máš deň, vidím už vo dverách. Snažíš sa usmiať. Okabátiť ma úsmevom, ktorý dobre poznám, sa Ti ale nepodarí. Vtedy Ťa chcem objať najsilnejšie, ako viem a dlhšie nepoľaviť. Poviem iba: Mamiii, poď.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Zeleninový vývar a petržlenovú vňať cítiť už od výťahu. Vôňa čerstvo zomletej kávy, tulipány na stole. Teplo rozohriatej rúry, keď začína rásť bábovkové cesto s hrozienkami, naskladané vyžehlené obrusy na stoličke pod oknom, stíšený Sigur Rós a kvapkanie vody z črepníkovej misky práve poliatych kvetov. Si doma.

Mamiii, poď už. Je to náš večer - vezmeme si papiere a budeme kresliť, maľovať spolu, ako kedysi. Smiech bez náznaku prestávky.

Zazvoní telefón ako obyčajne o tomto čase. Potrvá dlhšie. Automaticky privriem dvere od Tvojej izby. Hrnčeky na kávu sú už nachystané. Kým zovrie voda, odtŕham zošuverené lístočky z izbovej rastliny. Teraz netúžim po výhľade z kamennej veže do sychravého prístavu a mliečnej hmle. Dnes sa mi necnie za dych vyrážajúcim súmrakom, za vetrom a ostrým vzduchom v horách. Nič z toho mi v tieto dni neprináša väčšiu radosť, ako keď vidím pokoj v Tvojich očiach, že som teraz doma.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

* * *

Opäť ten výhľad na panorámu januárového sídliska z kuchyne koncom týždňa, holé stromy a prázdne ihrisko, križujúce sa chodníky od vzdialených zastávok vedúce k bytovkám, ženy s nákupmi na víkend, bojujúce s vetrom a snehom. Chlapec zo šiesteho venčí psa vo vyhradenom priestore, sústreďuje sa na písanie smsky. Deti sa smejú po ceste zo školy. Zima je.

Prichádza. On. ON. Oooon:)

Sledujem rázne kroky už úplne šedivého pána so starou brašňou cez plece. Už roky si predstavujem, že je vášnivý zberateľ pohľadníc a jeho dni sú pestré, dynamické, ako vo vypätých situáciách zachováva rozvahu, že je vtedy ako pokojná hladina riečky. Ešte stále si viem živo predstaviť mozaiku jeho lyrických ale realistických dní. Že pracuje ako externý redaktor známych novín, som si vytvorila už dávno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Autom sa vozí málokedy. Rád splýva v dave, ale do rozhovorov počas cestovania sa nijako nevalí. Píše novely a poviedky, fotí rôzne životné reflexie. Asi na základe dojmu, akým na mňa pôsobí, rovnako uletene takto živím ilúziu o jeho večeroch v knižnici. Určite má knižnicu v každej izbe a je taký správne zásadový. Žiadne šošky a ťažítka, ktoré musia byť vytočené k severu, žiadne komínky, kravaty a nútené recitácie.

Ako dlho vás chcem zoznámiť, aby to však bolo dielom náhody. A keď sa stretneme vo výťahu, pozerám do zeme, zmôžem sa iba ak na pozdrav. Ako dobre, že nič netuší. Už ako malá som sa chcela opýtať: Ujo a máte dcéru? Raz som Ti to ako deväťročná povedala. Strašne dlho si vtedy plakala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

* * *

Keď si vybavíš telefonát, spýtaš sa ma, či ho opäť vyzerám. Trochu ma tým podpichuješ. Neskôr nazeráš pod pokrievky na amatérske výtvory dočasnej kuchárky. Chystám taniere. Nemáš hlad, vravíš. A mne sa skôr vidíš akási nostalgická, akoby si potrebovala byť sama so sebou. Taniere preto odložím a sadáme si k oknu, k horúcej káve. Mlčíme. Iba tuším, čo sa odohráva v mamičkinej duši.

Opúšťam Tvoj, nateraz, intímny priestor. Na chvíľu sa pristavím pod olejomaľbou slnečnice. Váza je však roztrieštená. Už dávno sme ten obraz chceli zvesiť. Na Tvojom pracovnom stole vedľa šijacieho stroja rátam farebné klbká jemnej vlny a ihlice v prútenom košíku. Fotky v rámčekoch už zmenili miesto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kreslo, do ktorého sa zvyknem poskladať, dnes ostane prázdne. Viem, že sa ešte nechystáš ľahnúť. Akosi podvedome natriasam Tvoj obľúbený vankúšik.

Kým v kuchyni krájam bábovku a rozprávam o výlete, ktorý by sme mohli podniknúť počas víkendu, zaspíš. Vyzeráš ako schúlená srnka v húštine.

Nestihla si ľahkú večeru a obvyklý hrnček bylinkového čaju. Náš filmový večer odložíme na zajtra. Pomaly Ťa prikrývam dekou a dotýkam sa vlasov, opatrne ich odhŕňam z čela. Niekoľko minút stojím, nehybne, chcela by som pohladiť vrásky, stopy zápasov poznačené v tvári, ale spíš obzvlášť pokojne. Mamička, žena so silným príbehom. Tak veľmi by som si občas priala vrátiť tejto žene mladosť, rozhodnutia, vitalitu a dravú nespútanosť, aby sa vrátilo to nádherné veselé dievča z čiernobielych fotiek. Nejde to. Aj tak si najkrajšia.

Možno si na chvíľu otvorila oči, keď som zatvárala dvere.

* * *

Je niečo okolo druhej hodiny. Spíš vo vedľajšej izbe. Do starých okien sa zapiera návalový vietor, lieta ako sneh - akoby sme si stále nestihli povedať všetko dôležité.

Občas sme ako ten vietor, ktorý sa zmätene snaží preraziť dnu, aby nami bezbolestne zatriasol, a vyslovil sa za nás.

Snažím sa pracovať. Ale nedá sa. Myslím na všetky tie roky.

O niekoľko hodín vstaneš. Bude niečo pred štvrtou, byt bude ešte tak ospalo studený, tmavý a neprívetivý. Možno sa stretneme v kuchyni pri hrnčeku teplého kakaa, budeme sedieť pri sviečke, kým nestečie posledná slza vosku na podšálkový tanierik.

Mamička, Ty si zaslúžiš veľa lásky. Za to všetko.

Ďakujem, že si nás nikdy neopustila, ani keď si bola na konci so silami.

Vždy tu budem pre Teba.

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu