Pozdravím sa, žiadna odozva. Nevadí, nebudem predsa iných obťažovať svojou dobrou náladou. Ako sa prehrabujem v taške, namiesto pera mi vypadnú doklady, kľúče a ledabolo pohodené lístočky, preto sa obzerám po mieste, kde by som sa zložila.
Vidím ho. Hurááá! Mladý pán, okolo šesťdesiatky :)... V ruke mu vlhne papierik s poradovým číslom. Rozžiarenými očami mi naznačuje, aby som si prisadla. Aký ste pozornýýý, chcem povedať, ale nepoviem, iba sa usmievam od ucha k uchu, vďačná, že si mám ako a kde upratať ten, ehm, chaos, teda spokojne nájsť, čo potrebujem. :)
Stránky postupujú pomaly. Aby som stihla dôležité stretnutie, neostávalo mi nič iné, ako tieto papierovačky odložiť na zajtra. Bola som už na odchode, keď tu vedľa mňa zvlhnutý papierik. Dotyčný pán, ktorému patril, tu už nesedel.
Si vás pamätám z pošty. Boli ste na rade...
Tak preto.
Na rade? Slovenskú poštu som nevidela veru poriadne dlho... V duchu sa pýtam, komu patria tieto slová. O chvíľku mi však svitlo!
Vlani, začiatkom decembra, som stála v dlhej rade na pošte. A to v čase, keď si ľudia vyzdvihovali zásielky, navyše sa pri priehradke riešil stratený balík zo zahraničia.
Som štvrtá v poradí, otočím sa a chvíľu pozorujem starkú, poslednú v rade. Jednou rukou hľadá istotu v paličke, v druhej ruke drží pohľadnicu. Usmievala sa na ňu. Vyzerala ako babička z rozprávky. Panej za sebou poviem, že sa o sekundu vrátim.
Pristúpila som k starkej a ukazujem, aby prešla na miesto dopredu. Túto ponuku najskôr odmieta, veď na dôchodku sa niet kam náhliť; vraví pokojne. Ale keď vidím slabosť v jej nohách, trvám na svojom. Ukazuje mi pohľadnicu, spomína osamelú ženu z nemocnice, rozpráva o nej ako o zberateľke pohľadníc. Nemá rodinu a ľudí veľmi nekontaktuje. Je dôležité si pomáhať; dodá milo. Napokon súhlasí.
V momente ako sme sa zaradili, uprostred rady ktosi hromží a huláka po mne; To kde sme, keď si ju pustila, pakuj sa na jej miesto! Ostatní nekomentujú, ale súhlasia. Bez slova som sa zaradila na koniec, opäť bolo ticho a mne ostalo tak very fajn. :)