Ako by som mohla zabudnúť na nesmelý úsmev, s ktorým v jedno upršané ráno vystúpila, po tom, čo zbadala deti vo farebných gumákoch v škôlkárskom veku skákať do kaluže. Tam, vtedy, nečakane vystúpila. Život zvykne dávať celkom jednoduché signály, odpovede, lebo v pohľade na svet detí je podstata, iba to všetko, čo občas potrebuje vidieť každý. Ten obraz vydoloval túžbu a vydoloval silu vystúpiť, skákať do kaluže, nájsť, čo spalo dlhšie, než bolo potrebné, na čo takmer zabudla.
Ešte si občas spomeniem na dievčatko, ktoré celé detstvo strávilo čakaním na rodičov pri okne so zamrežovaným výhľadom, s pohľadom upretým na prázdne ihrisko, na to, ako si vymýšľalo ich mená, povolanie, na ticho jej kresieb - kreslilo stále ten istý dom, tú istú pastelovú izbu a rovnakého psa. Ale nikto nikdy neprišiel.
Nenaliehať a uvidieť
Raz sa ma na vlakovom nástupišti v Detve pred lavičkou, kde ktorési dieťa nechalo kyticu z farebného lístia, opýtal muž v slamenom klobúku, či viem, kto som a kam patrím. Bol to takmer totožný pocit zmätku, keď som nedokázala zareagovať na upozornenie vodiča diaľkového autobusu, nakoľko som si zakúpila lístok tam a tam, ale vystupujem tu a tu, o niekoľko kilometrov skôr, akoby cítil istú zodpovednosť za svoj náklad, a áno, presne si vybavujem ten príval emócie, ktorý som nedokázala nijako spracovať. Iba som vystúpila, bezcieľne, a vyjavene pozerala na prašnú cestu pred sebou. Vzápätí som si spomenula, že na sedadle ostal môj malý skicár s kresbami.
Zrazu som stála blízko slatín a dusila sa z vône siláže, v sandáloch som mala štrk a slamu, a prežila jedno z tých najkrajších rán, nebojácnych, to ráno pozvoľna menilo rytmus doterajších plánov. Nado mnou práve prelietavali bociany a z hôr sa ozývalo volanie. Volanie bolo stále bližšie a hlasnejšie. Také rána zvyknú pripomínať kadiaľ.
Večerné tiché príbehy, tadiaľ
Keď sme sa včera večer pri sviečkach rozprávali o cestovaní a motýľoch, opretí o posteľ s výhľadom na okno s papierovými vločkami, vybavila sa mi uchovaná spomienka mäkkého tlmeného smiechu, keď som sedela pod orechom a zapletala prvé púpavy do venca; ako som vtedy chlapcom na cvičisku psov hovorila čosi o tom, aké by bolo úžasné poznať miesta, akým je pre mňa (a pre nás) tento pestovaný pokoj, ale nepočuli ma, boli ďaleko.
Večer sme sedeli na zemi a jedli palacinky, ktoré robím bez odmerky, od oka - asi od samého detstva, jedli sme ich holými rukami a zapíjali vlažným lipovým čajom, opretí o posteľ s výhľadom na okno s papierovými vločkami. Je ich pätnásť, každá má inú veľkosť, je pekné, že si ich tam ešte nechala; vraví a ja cítim vrodený pokoj, kvôli rovnováhe sa ho občas nebadane vzdávame, aby lietali motýle, aby bolo počuť rušné predmestia, beh, svetlá prístavu, práve zapĺňajúce sa tržnice, aby tu bola nedočkavosť, vysoké okná, kde dočiahne slnko a vietor, runy, stromy zbiehajúce sa v horizonte, aby sme sa nebránili zapĺňať priestor kresbami, aby sme nestratili vôľu žiť.
