Vieš, ako veľmi sa na seba podobajú rána, ktoré nie sú zaťažené na slová, sľuby a želania? Aké len vedia byť ľahké a silné.
Tvoj život, tvoj
Tak kadiaľ, dievča? Občas pomôže zatvoriť oči a počkať si, čo mi tie cesty povedia, keď mi raz svojimi otrasmi rozprúdia krv v žilách.
Bez zaváhania som privrela oči a zišla z rovnej poľnej cesty. Zablúdila som. V lese. Neboli tu zakázané červené bobule, zlá farba, hranice zasypal sneh. Okolo mňa sa schádza svorka hladných vlkov, majúc červené oči, nie je v nich nevinnosť, nie je tam žiadna obloha, iba hlad. Ale nepriblížia sa, akoby však práve vlci nemohli prekročiť hranice pomyselného kruhu. Vlkom sa dívam do očí, jednému po druhom, neuhýbam, netrasiem sa. Hovoria, že som na ich území. Je koniec.
Trhaj, bež, utekaj
A potom vyvolávame zdanie, že sa nepoznáme. Aj na ceste, prvým ranným vlakom, keď sa nás pristupujúci pýtajú, či sa tu nájde voľné miesto, a tým, že nám pomôžu vyložiť cestovné tašky a kufre nad hlavy, ich pozývame k sedadlu číslo 45 alebo 72. Tak akosi.
To už mám oči otvorené. Vojak je keksy a chalan v jeho veku číta bibliu. Mám otvorené oči a neviem, čo v tomto vlaku vôbec robím. Cítim krv. Krv mi zašpiní sveter a vojak z vrecka vyberie plátenú bielu vreckovku s iniciálami. Povie to nič a priložím si ju k nosu. Bielu vreckovku s iniciálkami. Vonia po tabaku a aviváži.
M. sa usmieva, otáča hlavu, akoby sme sa nepoznali. Chalan v bielej košeli a kávovej veste neprestajne číta stále tú istú stranu. Nevníma nás. A mne sa uľaví. Pri čítaní sa mu hýbu pery. Je mi z toho zima.
M. otvorila prvú stranu v novom zošite a pod prvé vety (áno, ľahké a silné) nakreslila strom. Okolo bežalo asi asi päťročné dievčatko, nakúkalo dnu, zakaždým nezbedným kukuk sa pozdravilo. Pani vedľa mňa dávala zakašľaním najavo, čo si o tom pobehovaní myslí, kde má to decko rodičov!? Na ten pohyb a nevyslovené slová som sa asi nevhodne zachichotala, lebo som cítila jej uprený odmeraný pohľad; no dovoľ, čo si to o sebe myslíš, pehaňa! A potom vnímam iba tie mechanické pohyby po trati, kým sa mi nezačne snívať.
Zobudí ma mäkký zvuk vetra
Zobudím sa uprostred noci na ukrutné bolesti a smäd. Sústreďujem sa na vôňu kníh a zastrúhaných ceruziek, počujem však silné údery piána. Snívalo sa mi so starým otcom, o vlkoch, o synovi Veľkého náčelníka, domorodci mi pomaľovali tvár a ruky, všade poletovali biele pierka ako skúsenosti tých, ktorých prekliali. Cítim krv a premeny. Vidím dom, osadu, viesku, kvety a rozkopané kamene - pohrebiská ľudí, ktorí to s nami nevzdali, ľudí, ktorí stále veria našim rozhodnutiam, veria nášmu životu a našim nádejám.
Neviem, čo z toho je napokon pravda. Ktosi mi otvára okno a sestrička vraví, že budem v poriadku. Niektoré rána sú ľahké a silné, nech si ich takto vždy pamätám. Nech už sa deje čokoľvek. Vidím piesočný presyp, počuť akoby prelet jastrabov, počujem slová ostré ako ihlice borovice, potom dlhé hodiny ticha, podobnosti, cítim blízkosť vlastného života.
