reklama

Knižnica v batôžku a príbehy dievčat od kolovrátka

Keď ustala ťažká robota v hore a na poli, skôr než stromy zaobalil prvý mráz, konáre už skrývali zárodky púčikov na ďalší rok. Keď slnko v novembri už od únavy nedovidí na zem a srnce zhadzujú svoje malé parožie, tak včely sa vzájomne zahrievajú v zimných chumáčoch vo svojich domčekoch. Usilovní gazdovia, zameraní na drobné práce okolo domu, opravovali náradie, chystali čižmy, vozy, kone, aby sa vychystali na jarmok a večer - pri svetle petrolejovej lampy stružlíkali varešky, lyžice a hračky. A slobodným dievkam sa pri výšivkách rozžiarili oči, lebo nastal ich čas. V duchu si pripravovali lístočky s menami mládencov, farebné stužky, sukne a krpce do tanca.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Priadky, čary a strašidelné historky

Podľa starých tradícií sa od novembra až po fašiangy schádzali dievčatá z celej dediny vo vykúrenej izbici (kúdeľni) jedného domu, aby spriadali vyčesaný ľan do nití. Dievčatá sa domácim, na zaokrytie prenajatej chyže, poskladali niekoľkými hrsťami vytrepaného ľanu, výšivkami, podľa toho, čo si mohla ktorá dovoliť - možno trochu kapusty. Potom izbu spoločne vyupratali a vybielili, ako sa na poriadne gazdinky patrí. Na túto radostnú udalosť sa tešili najmä dievky súce na vydaj, lebo k večeru poprichádzali mládenci a dievčatám prejavili svoju náklonnosť. A po práci nechýbala zábava, spev, tanec a spoločné huncútstva. Práve počas spriadania sa odovzdávali oddávne múdrosti, rozprávali sa strašidelné príbehy, povery a rozprávky. Tento čas bol zároveň obdobím ľúbostnej mágie. V sobotu ani v nedeľu a v takzvané strídžie dni sa nepriadlo. Staré povery hovoria, že v období zimného slnovratu sa konali rôzne magické obrady, bol to čas bosoriek a zlovestných síl, ktoré mohli poznamenať budúcoročnú úrodu a zdravie celej dediny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A čo majú priadky spoločné s prvou zbierkou ľudových rozprávok?
A prečo prvé rozprávky nepatrili deťom? Povieme si, pekne po poriadku.

Ján Francisci a prvá zbierka ľudových rozprávok

Takéhoto veselia spriadania sa zúčastnil ešte ako dieťa aj Ján Francisci, ktorý sa v spomienkach k týmto pútavým rozprávaniam vracia, zároveň si je s ostatnými štúrovcami vedomý, že týmto zvyklostiam chýba písomná podoba. Práve preto, na prednáškach vodí študentov levočského lýcea k tomu, aby staré ľudové obyčaje zbierali a zapisovali. V roku 1845 ako prvý vydal zbierku ľudových rozprávok pod názvom Slovenské povesti.

Prvé rozprávky pre svoj desivý charakter nepatrili deťom

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V rozprávkach vtedy driemal drsný až krutý príbeh, ich úlohou bolo otvárať oči, hoci obsahujú veľa násilia a krvobažnosti. Stavajú na posolstve hodnôt v živote človeka, lebo človek sa neobmedzuje iba na to dobré, veď človek odjakživa blúdil cestičkami nástrah a pokušení, aby pochopil, že on sám je zrkadlom večného boja spravodlivosti a pravdy proti beznádeji a bezmocnosti vykorisťovania, aby on sám vedel najlepšie rozlíšiť skutočné dobro (blaho) od zla. A preto Ján Francisci vydáva v roku 1871 rozprávkový sujet pod názvom Poviedky pre slovenské dietky.

V tom istom roku vychádza pod nákladom Matice slovenskej spis Úvahy o slovenských povestiach ako výsledok zberateľského zanietenia, podrobnej analýzy v oblasti ľudovej rozprávky a ústnej slovesnoti, zvyklostí našich predkov. Dobšinského povesti sú oproti Francisciho zbierke obsiahlejšie, viacmenej preto, lebo prvé povesti sú veľmi krátke, zamerané na základné údaje o dobe, v ktorej vznikali, nie sú obsiahle opisom, povesť sa sústreďuje na jednu osobu alebo lokalitu, s ktorou je daná legenda úzko spätá. Chýbajú v nich opisy prírody, odevu a pod.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto bol prvým zberateľom ľudových rozprávok na našom území?

Týmto doplním predchádzajúci článok o Pavlovi Dobšinskom, ktorý za pomoci Škultétyho, v roku 1858, vydáva Slovenské povesti, za spolupráce J. Francisciho, J. Čipku, S. Ormisa, Š. M. Daxnera a ďalších. Pavol Dobšinský sa netajil počas celej tvorby tým, že rozprávky zozbieral a upravil: v každej uvádza meno autora, ktorý rozprávku podal a prerozprával. Napríklad: O dvanástich mesiačikoch podala: Božena Němcová z Trenčianskej od slúžky Marky, čo slúžila u nej v Balašských Ďarmotách. Sirôtky: podal a rozpráva Štefan Marko Daxner. Múdry Maťko a blázni: podáva Odolienka Dobšinská r. Medvecká zo Zvolenskej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podiel Samuela Reussa na zberateľskom úsilí Pavla Dobšinského

Súhrn Dobšinského diela nepochybne súvisí s prácou tajomníka u ev. kňaza Samuela Reussa z Revúcej, kde mal k dispozíci rôzne podklady mnohých štúrovských zberateľov folkloristiky ľudu. A síce, niektoré zdroje uvádzajú, že Pavol Dobšinský bol vôbec prvým zberateľom ľudových rozprávok, avšak prvenstvo patrí práve Samuelovi Reussovi, ktorého upútal fantastický, nadprirodzený ráz našich rozprávok. Samuel Reuss kládol dôraz na to, aby sa zachovalo bohatstvo ústneho podania ľudu, lebo práve to je veľmi cenným historickým dokumentom o živote, kultúre a tradíciách ľudu.

Sú svedectvom životných peripetií slovenského ľudu, ktorý rozprávky, ako ich doba svojimi charakteristickými črtami vytvárala, aj sama veľmi potrebovala.

Rozprávka ukazuje cestu hlavného hrdinu - jednoduchého až biedneho človeka, ktorý nemalú časť svojho života veľmi trpel, ale jeho dobrý charakter, láskavé a šľachetné srdce si všimli čarovné bytosti, a svojimi nadľudskými schopnosťami, mu boli nápomocné na jeho hrboľatej tŕnistej ceste, ktorá je plná nástrah a prekážok. No najmä vďaka obetavosti a čestnosti nájde svoje šťastie.

O rozprávky chudobných zapisovateľov nebol záujem

Úhrady na vydávanie knihy boli veľmi nákladné, sám Francisi sa vzdal myšlienky na vydanie vlastnej zbierky, preto odmieta v roku 1875 vydať, ako predseda kníhtlačiarenskeho spolku Dobšinského II. zbierku povestí, lebo neveril, že by bol o rozprávky vôbec nejaký záujem. Pavol Dobšinský, rovnako ako ostatní zberatelia rozprávok, bol chudobný. Keďže mal úhľadný a krásny rukopis, zarábal si aj ako prepisovateľ pozemkových kníh.

Pavol Dobšinský to nevzdal a v rokoch 1880 - 1883 postupne vydáva Porostonárodné slovenské povesti v v ôsmych zväzkoch v Turčianskom sv. Martine vlastným nákladom. To sa pokladá za najobsiahlejšie dielo ľudovej folkloristiky. Dobšinského rozprávky, v tých časoch, ešte stále nepatrili detskému čitateľovi, mali skôr buditeľský charakter, čo je príznačné pre celú tvorbu štúrovskej generácie.

(ne)Hmotné kultúrne poklady

V časoch, keď sa za hlavný (jediný) spôsob interpretácie pokladala cesta kresťanskej ideológie, sa však stále vyzdvihuje dobro nad zlom, čestné a šľachetné srdce a poctivá práca.

Autori príbehov, povestí a rozprávok sa opierali o tradičné remeslá, zvyklosti, porekadlá, riekanky a ľudovú kultúru pokladali za vzácne poklady, poklady, ktoré je potrebné zachovať a odovzdať ďalším generáciám.

Neskôr sa pôvodné rozprávkové diela upravujú, skladbou slov, aby deti slovným spojeniam dobového nárečia ľudu aj porozumeli, uberajúc z krutosti, drastických prvkov písaného slova, aby k rozprávkam mali blízko práve tí najmenší, lebo každé dieťa potrebuje rozprávku, s ktorou by mohlo vyrastať, rozprávku, ktorá by ľahko podporovala jeho prvý stret so svetom fantázie. V 70. rokoch 20. storočia vydávajú Mladé letá rozprávky Pavla Dobšinského s pestrými ilustráciami Ľudovíta Fullu, ktoré upravila Mária Ďuríčková. O slovenské ľudové rozprávky, ktoré sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, postupne narastá záujem aj vo svete. Rozprávkové vydania, ich rôzne preklady nechýbajú v žiadnej knižnici, archíve, antikvariátoch, doma na poličke, lebo sú písané pre ľudí.

Knižnica v batôžku na chrbte Mateja Hrebendu

A ešte na záver, ak sme už pri prvých zberateľoch rozprávok, nedá mi nespomenúť rozprávkového deduška, čo chodil šírym svetom s batôžkom kníh, o paličke pomocníčke v rimavskom kroji, menom, Matej Hrebenda. Nemám nič, nežiadam nič; to boli slová Mateja Hrebendu (1796 - 1880), ktorý sa zaslúžil o budovanie knižníc.

Národný buditeľ: chodil po Slovensku a Česku, osvetou sa snažil vyvrátiť všeobecnú mienku, že čítanie kníh patrí len do rúk vzdelancov, že nie sú zbytočnosťou v živote jednoduchých ľudí, preto staré knihy posielal do škôl alebo uvedomelým vzdelancom, aby sa diela starých autorov zachovali, a šírili sa ďalej medzi ľuďmi. Knihy patria do rúk ľudí, čo sa ich vedia dotýkať, aby sa stali jedným z príbehov, aké potrebuje každý z nás.

Použité zdroje materiálov:

Zlatý fond; vydanie Tatran 1972

Rozprávkar a Rozprávnica; 2006

ľudová kultúra + rozprávanie starkej z Detvy

Pramene obrazov: tu i tu a sem poslená

hudobný doprovod: Na skle maľované: I a II.

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu