reklama

Srnka a divá pehaňa

Malí veľkí ľudia, čo sedeli pri ohnisku, sa smiali a čosi rozprávali. Unikala som slovám, tam pri nich, tak blízko, lebo áno, keď občas nepočuť, čo hovoria, mi býva (takto) naozaj dobre, slobodne, hoci to neznamená, že ľudí, ktorých nepočúvam, nemám rada. Mám pred sebou iba šumy, vône, pach. Obraz. Náčrt. A vôbec nevymýšľam. Vyzerali šťastne, uvoľnene, žiadne smenovky, telefonáty, žiadny uhundraný rušný kolobeh, ranné spoje, prípoje, žiadna nespokojnosť, porady, výkazy, kyslé pokrčené tváre a úsmevy plné blenu. A dokonca ani hlbší význam, iba obyčajné chvíle jednoduchých ľudí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Keď nerozumiem, čo hovoria

Zo soboty na nedeľu sa v noci pod lesom ozývali tance a potlesky, živá hudba z ďalekej dedinskej svadby, oslavy. Do toho smiech a spev ľudí v mojej blízkosti, cvrčky, sršne vrahajúce sa do ohňa. Hlupučké. Za chrbtom ožíval les, z lesa vylietavali nedočkavé netopiere, netopiere zháňajúce potravu, sova prebudila nočného dravca, zvedavé mača sliedilo okolo drevenice, z protiľahlej strany sa ozýval neúnavný brechot a potom ten dotieravý hmyz hľadal svoje, nové, nič netušiace zákusky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeden veľký čierny chrobák mi prebehol po palci, a potom sa chladil po daždi na vlhkom kameni ako poľné kvety, ktoré zostali tam, kde teraz bývam. Tej noci som ostala doštípaná. Asi som ešte nebola viac. Ale čo znamená úder komárov, včiel, ovada, oproti tomu, aký tŕň rastie v jazve, ktorú vie zanechať len (a len) človek.

A za lipou sa skrývala srnka

Keď sa chladila čerešňová bublanina s posýpkou, zbadala som ju. Ležala, skoro celá zahrabaná v lístí. Akonáhle mi zo stoličky spadlo rozpísané pero, ktorého tuha vonia po jahodách, nadvihla hlavu a jedna na druhú sme inštinktívne upriamili veľké zvedavé oriešky. Keby mohli takéto chvíle trvať večne, pomyslela som si, nemyklo by mnou, keď na nás z kopca zagánil dôrazný pozdrav prichádzajúcich hubárov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A malá vyplašená srnka? Ušla do bezpečia, hlboko do lesa.

Niektoré miesta nás budú vábiť nepísanou tradíciou. Sú to miesta, ktoré dobre poznáme, sú naším obrazom, podpisom, nie preto, že robíme rovnaké rozhodnutia, dopúšťame sa rovnakých chýb, a takto zakopávame o subjektívne okolnosti. Nie preto, že sa topíme v rovnakých vodách, slovách vlastných alebo tých, čo sklamali raz, sklamali znova a tak dokookola. Lebo sme odkázaní na druhé šance, hoci sa tvárime, že nie, že dup dup.

Sme stále rovnakí. S chybami, bez patentu na dokonalosť.

Dni lepkavé, myšlienky, ktoré nechcú byť bezvýznamne nemenné, napokon ostávajú nemé, aj keď im nový deň na tom istom mieste dáva nový význam. Asi preto niektoré veci nedávajú hlbší zmysel, ani zmysel, ani nič, aby ich bolo lepšie vidieť, počuť, cítiť. Nech je to čokoľvek, je to úplne silné, a proste sa tým pocitom necháš strhnúť, a nepátraš, nechceš odpovede, hoci, veď viete...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dievča, nikdy nezabudni, že nič nie je mŕtve, kým to ty sama nepochováš.

Návrat... (a) Som s ním smiešna

Pri príjazde do mesta bolo počuť výjazdy sanitiek, moderátor v rádiu hovorí, o tom, koľko ľudí v tomto tropickom pekle skolabovalo, moderátor hovorí, čo sa udialo, kde striehnu policajné radary, neskôr prebieha súťaž o lístky na letný festival, sestra volá, koľko káv má zaliať, koľko kociek ľadu chceme do citronády, začínajú pípať správy, keď zapínam ten môj ošumelý bezdotykový mobil. Som s ním smiešna.

Začína mi byť clivo za miestom, kde som chvíľu žila, preto hľadaním papierového leva, v tom dusne, keď sa zle dýcha a zle sa všetko, sa niečo len tak silou vôle nevráti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

I.

Spomenula som si na chlapčeka, ktorému prišlo nevoľno v prehriatom autobuse plnom spotených tiel, spomenula som si na starkú z nemocnice, na ktorú sa vyrútila sestrička, lebo si so sebou nevzala fľašu s vodou, lebo v týchto extrémnych horúčavách je nemysliteľné, aby ste vôbec vytiahli päty z domu, keď nemusíte, a už vôbec nie bez čistej vody. Som niekde čítala.

II.

Potom myslím na to, ako si budeme celý deň prezváňať, lebo pitný režim. Spomenula som si na robotníkov, ktorí zišli zo žeravej plechovej strechy, aby na obrubníku lízali zmrzlinu, keď sa naozaj nič iné nedalo, spomenula som si na ženy v dielňach, ktoré drú v neľudských podmienkach v 50 stupňových teplotách, lebo čo už znamenajú nejaké bezpečnostné normy v týchto chúlostivých časoch, všakáno?

V meste rozmýšľam inak. Vtedy, keď mi to dochádza, mám smiešny výraz. Ako teraz. Viem.

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu