Ležala som na bruchu, čítala som o žene, ktorá bojovala s túžbami, o žene, ktorá milovala tak veľmi a natrvalo, až ju láska vohnala do veľkého šialenstva. V našom živote dokáže jeden človek urobiť taký prievan, že sa napokon ukotví v srdci ako tŕň, a už sa nikdy nevylodí. Ostane tam akože navždy. To sa ti už zdá všetko zbytočné a márne. Ako neľahko je zabudnúť na normálne veci, veci bežné? Jednoducho sa stratíš, tiež navždy ako ľudia, ktorí sa domov nikdy nevrátia. Kvôli sebe, vďaka tým druhým. Prečo sa trýznime láskou a svoju dušu obíjame o skaly? To radšej obíjať tie orechy...
V tom najlepšom mi vtrhla do izby sestra, aby sme niekam vypadli, a tak mi napadlo, že niekedy v tom najlepšom treba naozaj prestať. Akože hneď.
All you took will disappear
A potom ma na zastávke za mestom vybičovala k tancu Lykke Li. Náhle som sa stala krasokorčuliarkou, nechcela som, aby ma niekto pristihol, aby niekto uznal, že to viem, bola som takto šťastná, ako niektoré dni, v ktorých nachádzam zmysel života, akoby bolo nejakým poslaním nanovo ten zmysel nachádzať, hoci sa ho každý deň dotýkame. Niekedy je smiešne si to priznať. A tiež si priznať všeličo ostatné.
V poslednom čase vytýkam stenám v mojej izbe, lebo im chýba farba, broskyňová, belasá, iná, len mne sa stále páči biela. Asi preto sa mi snívalo o bielej stuhe, ktorú viažem do vlasov, som rada, lebo väčšinou sa mi snívajú samé zlé nepekné veci. Zlé veci sa snívajú zlým ľuďom, som si raz prečítala v jednom stručnom liste, odvtedy sa toho držím, teda tá veta sa ma drží ako kliešť, ani neviem, či je pravdivá. Asi hej.
A potom z ničoho nič malý K. poznamená, že som ani veľmi nevyrástla. Sa nad tým všetci pousmejeme. Občas sa stane, niekde, niekomu, že tieň života prekročí tieň bielych snov, nie záludne a práchnivo, sviežo. Tak pekne akosi.
