reklama

Starká, rázcestie, jej dar

Keby mohla, napiekla by orechové šatôčky, zavarila vodu na čaj, čaj na platni v hrnci. V hrnci s čerešňami lúhované bylinky zo záhrady a nedostupných lazov - bylinky by plávali, navzájom si prekážali, až vôňa po celej kuchyni, v komore, mojich vlasoch. Mám pred očami: čaj v hrnčeku, posedenie pred pecou s výhľadom do záhrady, v záhrade škovránok alebo izbica pre hostí, pocestných a vzácne návštevy, pohľad na koňmi rozvírenú cestu, komíny, domy z protiľahlej strany. Z tej strany sa ozýva les, hora, divá hladná zver.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

My takú izbu nazývame obývačka. Čas v nej trávia všetci členovia domácnosti. Aj čaj si lúhujeme, čaj zo sáčkov, ale zalievaný vodou z rýchlovarnej kanvice. A ja, ja som si nikdy nepripadala ako vzácna návšteva, no jej správanie svedčilo o pravom opaku. Správala sa ku mne, ako ku vlastnej dcére, vnučke, vždy si ma uctila, ten pocit mám stále rovnaký. Hrejivý, trvácny, vyníma sa ako pokoj na hladine všetkých spomienok.

Prvé stretnutie

Sedela na schodoch pred domom, na drevenej stoličke, čoby na lavičke. Na prvý pohľad z diaľky, drobné, osamelé, trochu ustaté, nedočkavé žieňa. Usmievam sa. Vedela, že prídeme? Tréma zo mňa pomaly opadávala, kým neopadla ako prvý sneh, odsúdený skĺznuť na premrznutú zem, roztopiť sa, ako prišiel, tak potichu aj odísť. A vtom ho (jej) niet. Toto je ako v rozprávke. Cítila som sa v nej, akoby všetko tu a teraz bolo jej súčasťou. Ruky zopäté, nevyzerá, že by sa modlila, lebo z rozprávania viem, že je pobožná, ako všetky staré matere na dedinách; čepiec lemuje oválnu tvár, tento výraz som chcela zvečniť v hlave a na obraze... Keď zbadá, dve blížiace postavy, spozornie. Už sme pri bránke, vtom sa začne upravovať, naprávať striebristé vlasy, aby spod šatky netrčali, už pri samotnom mávaní obžíva, akoby chcela vyskočiť, vyskočiť ako pojašená vrtká mladucha zo sedla, do náručia ženícha, alebo tak. Boľavé nohy jej to už nedovolia. Túžobne nás očakávala. Videla som to na nej.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Znamenie, že nás spoznala

Pred bránou zastavím. Tetuš A. ma pobáda, nech prejdem, ešte ma stíha upozorniť, aby som sa nedívala na jarec v kútiku oka, lebo sa ostýcha, mysliac si, že je striga. A že som pre ňu nová, ostýchať sa bude o to viac. Snažím sa. Nedívaj sa, nedívaj. A. mi jemne šťuchá do pleca, kým neprejdem. Toto je naozaj? Nedívaj sa! Dívam sa do očí, nemôžem za to. Sčerveniem, nechcem, no stalo sa.

Prvá ma víta Zorka, unavená vlčica, nešteká, oňucháva si ma, preveruje, unavená, ale stále plná sily, pripravená zakročiť, hryznúť, vypustiť psiu dušu za svoju pána, ak by bolo treba. Netreba, ľahá si k bráničke, spokojne vrtí chvostom. Keď Zorku podrbkávam za ušami, A., dcéra, ubolenej starej žene, už pomáha vstať, obe nás vedie do domu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vitaj, dievka moja!“

Vraví a šúchaním mi hladí ruku aj srdce. Na prvý pohľad som si zaľúbila jej úprimné oči, dlane unavené celoživotnou drinou, vrúcny úsmev, ozajstný, hneď mi bolo jasné, že táto realita predčila všetky historky, každé rozprávanie o výnimočnosti tejto ženy. Výnimočnosť. Dnes si každý pripadá výnimočný, dnes ťa už nič neprekvapí, kulisa doby je veľkolepá, nablýskaná, výrazná a hlučná, všeličo, všelikto je in, ale ak výnimočného človeka, raz, skutočne spoznáte, raz a navždy sa uistíte, čo je výnimočnosť. Nedokázala som sa vynadívať. Keď som prekročila prah starého domu, vedela som, že tento dom má svoje tajomstvá, neodhalené pravdy, históriu, hanbu aj slávu. Tento dom bol iný, dočista ma poblúzilo odhalené ticho, ústa som mala dokorán, oči by prehovorili, keby mohli, občasné vŕzganie, pukanie dreva, prihováral sa iba starý nábytok, obrazy, okenice, konáre a sem - tam gaštan padnutý o rímsu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal tajomstvo, večné, neodhalené...

Nikdy nebola chudobná

Napriek tomu, že nevlastnila pozemky, hrady ani šperky, dala mi veľa. Rada spomínam na červeň v jej zvráskavenej tvári, keď som jej niečo priniesla, akoby nevedela, ako sa má zachovať, akoby jej každý malý darček bol nepríjemný, hoci sa tešila ako malé dievča. A pritom, pri každej návšteve ma chcela niečím obdarovať, vždy ma rozveselila, potešila slovom, príbehom, výletmi do minulosti, odkryla nejedno tajomstvo, ktoré si ponesiem do hrobu, ja, mladá žena.

Až raz urobila niečo čudné.

Podarovala mi sošku Panny Márie a ukrižovaného Ježiša, nevedela som, prečo, ani som sa nespýtala, hoci dobre vedela, že sa nemodlím, nie som veriaca, dokonca ani pokrstená, čomu celkom dobre nerozumela, ale snažila sa to pochopiť, prijala ma takú, aká som. Nenadávala mi do pohanky, mala ma rada, cítila som jej náklonnosť, lásku, nehu v každom slove, každom pohľade.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Milovala som ten jej krehký šibalský výraz, postupne mi poprezrádzala niečo z pominutých huncúctiev. Vidím ju, tú krásnu nezbednicu, no zároveň cnostnú ženu, ženu v kroji aj na poli, v korunách storočných stromov.

Rozprávala mi aj celé hodiny o svojom jedinom mužovi, o svojej veľkej láske. Niekedy opakovane, ale mne to neprekážalo, v každom novom rozprávaní som videla niečo nové, objavné, mala som rada jej láskavý hlas. Keď jej muž zamladi odišiel, zomrel, iného si k srdcu nepripustila, hoci o nápadníkov nemala núdzu.

Obdivovala som jej odvahu, silu, ráznosť, keď trebalo zakročiť.

Rozprávala aj o vojne, o zle, aké páchajú ľudia ľuďom, že to peklo sa už nesmie zopakovať. Za hrsť múky, múku musíš vždy preosiať, rôzne kulinárske rady a triky, ako správne sa varí džem, ako sa dotýkať stromov, zvierat, vedeli sme aj mlčať. Som si vravela, prečo už nevídam také babičky u nás, doma, vo veľkom meste.

Chcela som čítať rozprávky, len rozprávky v prítmí izby pri svetle sviečky, tie príbehy bedače, o hlúpych Janoch, bylinkárkach, o múdrosti a láske, o Kubovi, rozprávky našich slovanských predkov. Vždy mi pošepla, že sa za mňa modlí, že vie, že pozná, že sa nemusím báť, že už nikdy viac, z toho, čo bolo, to zlé už navždy odišlo.

Posledná rozlúčka

Jeden večer som bola dosť roztržitá, viac, než inokedy, bolo mi plačlivo, smútok prenikal v tichu myšlienok, cítila som jeho pulz v žilách, čosi nepomenovateľné zvieralo moje vnútro, cítila som sa bezmocná, zovretá ako v mocnej kovovej obruči, nechápala som, čo sa deje, hrča v krku, celý deň bez slova.

Starká v ten deň skonala. Dozvedela som sa to až večer...

Dnes, keď som vykračovala pod lesom, len ja a hmla, v bielych nohaviciach, spomenula som si, ako som kľačala v jej ovocnom sade v podobných bielych nohaviciach a na to, ako starká zopínala ruky, veď ako, takto, pôjdem domov. Dnes som vytiahla recepty vianočných dobrôd našich prastarých materí, dnes, práve dnes bola myšlienka na jednu výnimočnú ženu, veľmi silná, spomienka na prostú skromnú ženu z lazov, ženu blúdiacu lesom, za skorých rán, tma a zver, tma a tajomný les, sovy a tiene, ženu zbierajúcu bylinky, pastierku, cnostnú ženu, akých je, verím, ešte stále dosť.

Ale ona, ona pre mňa bude jediná.

...

Viem, už som na tom rázcestí, lebo je čas, čas sa rozhodnúť.

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu