Pri pohľade na starý manželský pár, ktorý si to meria do kostola, mám zimomriavky:
to On - vysoký, podrobne šedivý, fešák zamladi s výrazným huncúctvom v ľavom oku, aj by som povedala, že vojnový veterán, v zime určite kŕmi posledné labute;
to Ona - o hlavu nižšia, pokrivkávajúca, prísne črty tváre, taká praktická a vecná, iste vášnivá zberateľka, koketa za búrlivých čias, hádam aj bývalá učiteľka;
to Oni si prežili päťdesiat rokov manželstva? Zavše sa dá pochopiť, keď jeden skoná žiaľom za tým druhým, v krátkom čase.
To vieš, dievča, lebo dnes sú aj rozvody také rýchle, ak vôbec k manželskému zväzku dôjde, veď manželstvo sa dnes nenosí, pre pragmatické dôvody. No nedívaj sa na mňa takto. Ty si odkiaľ prišla? - vidím v tvárach tých normálnych. Normálnych, rozumieš.
A v sobotu, autobus s nápisom Svadobná jazda
Potrebovala som, o tom s niekým nehovoriť, iba utekať, počuť, ako dýcham, dovidieť na slobodu z vtáčej perspektívy, divokým dupotom koní prebiť trpké (?) ozveny srdca. Nezahnať sa do úzkych, nemyslieť na nič. Stíchnuť a stískať život taký, aký je. Plakať, keď sa slzy kotúľajú po lícach ako po hodvábnom plátne, nehanbiť sa za ne, ani za smiech, ani za ohnivý tanec nadránom v chladnej orosenej tráve, neviniť sa z vitálnej opilosti, iba byť. Chvíľu špinavá, mokrá, bosá, bez potreby sa niečím stať; vášnivá studená besná korisť, pehavá, pehy na nose, veľa pieh, nebyť nikým, iba žiť. Tak akosi.
Dotýkať sa kníh... minulých
Dňa 13.07.2011 zomrel Tibor Ďurák - majiteľ najväčšieho antikvariátu v strednej Európe. Pomyslela som si na jeho rodinu, na obrovského ducha tohto muža, na pravidelných zákazníkov, veľkorysých dobrodincov, zablúdencov, čo v nečase prišli oklepať zmočené telo pod tiažou šiat. Štípe pach kníh, cítiť dotyky tisícich návštevníkov, mastné odtlačky po stranách, schované záložky a odkazy ceruziek, čo niečo znamenajú, zvýrazňujú subjektívne jadro. Myslím na police zabudnutých autorov, na prach farieb, na tiché uličky medzi policami, na chládok zožltnutých strán, na hlinu; o to väčšmi na život.
Taký... vzťah
I.
Spoločné bývanie. Vzťah bez obrúčky, bez pachu v kostole, bez vrúcneho áno, bez hladkých, čistých, jednoduchých sobášnych šiat, jedného dňa. Chvíle, na ktoré sa časom iba spomína, spomína potichu, spomína nahlas v spomienkach na fotkách a na fotkách zviazané pozostatky vôní. Spomienky v srdci a keď deti rastú.
Bez svadobného rituálu je aj hádka otvorená, akoby si stála v prievane a jediný krok zmení celý doterajší život. Naposledy otočíš kľúčom v zámke; jednoducho sa zbalíš, odídeš, otrasieš sa v základoch - Ty, hlavná hrdinka románu, naposledy zhasneš. Niečo, čo je jednoducho naposledy. Sú, sú aj takí, pre ktorých má sobáš hlboký význam, sú aj takí ako Ona a On, bez manikúry v srdci. Poškrtám potrhané tváre roka, na ktoré si nepočkám. A možno počkám, kým zhasne opäť niečo viac, než by to bolelo, viac, než by sa o tom dalo hovoriť v sukromných vetách. Možno to urobí za mňa, čas. Asi sa to tak hovorí, ľudia to tak hovoria, lebo ľudí počujem rozprávať, že voľný vzťah je in.
II.
Voňajú jahody, jahody v koláči, jahody v miske a na zemi ceruzky so zlámanými tuhami, preto sa nedajú zastrúhať. Nová tuha v dvadsaťročnom pere vonia po jahodách.
III.
Ešte raz sa vytočím, aby som lepšie videla na deduška, ktorého život je spečatený so záhradou, záhrada vo vlasoch, záhrada v speve, záhrada v hneve, keď sa znenazdajky prirúti nevítaný hosť. Dobre je to takto. A jeho hlas počujem z diaľky, želať mi na zdravie, až kýcham, keď ma šteklí v nose jeho záhrada; sa na tom neskôr zasmejeme.
A potom si čítam článok o tom, ako sa zachovať pri búrke, keď sme v lese, na otvorenom priestranstve, blízko vodnej plochy, potrebné návody, a som rada, že si ešte stále dokážeme poradiť. Toto je fajn.
perex
čarbičky: ja
antikvariát