Mama,

Mami, akú múku mám frknúť na plech, aby koláč nezhorkol spálením? - pamätáš - aj toto je jedna z otázok, ktoré ti kladú tvoje dcéry, kým sa naučia, vhodne zvoliť z viacerých možností. A ty vravíš, že to dôležité nás naučí len vlastná skúsenosť a všednosť každého nového dňa. Zo škatule som prednedávnom rozsypala všetky staré fotografie, a ty mama, si si prisadla, aby si mi rozprávala o mojich prvých krôčikoch, o prvotinách nesúvislých slov, ktoré si vedela rozlúštiť asi len ty. Načala si nostalgiu na časy, keď som po štyroch, v kuchynskej linke hľadala obrovskú fľasu s kyslými uhorkami, i to, ako si sa vtedy smiala, lebo ten smiech si (mi) dodnes pripomínaš, hoci ho teraz vídam v tvojich očiach. Niekedy sa mi zacnie za starým dreveným periňákom, z ktorého trčali farebné hračky a handrové bábiky, vari, s rovnakou nostalgiou si zaspomínam na detskú posteľ s drevenými nôžkami, pod ktorú som sa schovávala, kreslila pod ňou pastelkami. Spomínaš, ako veľmi prahla malá copaňa po poschodovej posteli, aby bola takmer v úrovni hviezd? Malými dúškami do seba vpíjam čaro takýchto chvíľ. Chvíľ, keď nás opantáva smiech ako rozchichotané pubertiačky, až brucho zviera nežiaľny kŕč, a nám z toho tečú slzy. Teraz. Vieš, drahá mama, ľúbim, keď si nepotrebujeme nič povedať, a presne vieme, že dôjdeme, ako dnes, keď sme sa v tichosti pobrali na dlhú prechádzku daždivými chodníkmi...