Určite poznáte aspoň jedného takého človeka. Nie je ich málo. Sú súčasťou nášho súžitia. Vídame ich takmer denne. Vítate sa na pracovisku, možno sa prehliadate, lebo je prostý a kolegyňa len šedá myška; míňate sa v bytovke, nepoznáte svoje mená; trpezlivá sestrička v nemocnici milo vás osloví; v škole učiteľ, a nemá to ľahké, aj v strediskách pomoci, keď kriesia ti odvahu; takú bytosť stretnete aj všednou náhodou v parku, alebo sa o nich dočítate v reportážach, vynadívate v neklamných dokumentoch, sú skutoční.
Poznať šlachetnosť a čistotu v ľuďoch, živote, všade...
Všetko, čo robíme, je iba kvapka v mori, ale keby sme to nerobili,
tá kvapka by tam chýbala.
Matka Tereza
Neverím, že tento život je jedno peklo a hodnoty lepíme peniazmi, zapredávame svoje duše a strácame ľudskosť. Iste, zem sa miestami vidí hrádzou napätia, pod tiahou živelných pohrom, barbarstva suverénnych pánov; nebodaj vôňou vyzbrojenej paničky, čoby Kleopatry, keď tiahla do boja s Cézarom. Priznajme sa, po ký iksypsilonkrát sme už boli otrávení zo sveta, znechutení ľuďmi, koľkýkrát sme vnímali iba to nezdravé, nepekné, akoby sme vo všetkom a všade naokolo, nachádzali samé chyby a nedostatky... Temný závoj nedôvery, ktorý rastie každým dňom v pocitoch a myšlienkach mnohých ľudí.
V prekážkach hľadať cestu...
...obžiť
Ponosujeme sa na prirýchle napredovanie technológií, na susedov, na sociálne siete, média a gýč, na nákupné centrá; na životy iných, hoci ich žijeme podobne, ak nie horšie. Vytvárame zmätok, toľko zmaru, hrôzy, škaredosti, nízkosti a úzkosti, akoby sme to už nevideli inak, len takto. To, pre aké hodnoty človek žil, prejaví sa občas najmarkantnejšie v spôsobe ich optimistického starnutia.
Neraz svieži pohľad na svet skríži choroba, a zo suverénneho tvora sa stáva zrúcanina.
Buď sa predčasne vzdá, alebo zabojuje, neodovzdá sa osudu, zúfalému boju bez nádeje. Neviem, čím to je, ale práve v tejto chvíli sa človek otrasie v základoch, v jednej sekunde stráca všetko, čo mal; všetko, na čom bazíroval, z čoho profitoval, prestáva existovať. Jediné, čo kladie kladie na oltár je túžba žiť. Žiť pre osobné hodiny, pre pocit, že nás niekto potrebuje; cítiť anjela v krokoch, tu, na zemi.
Čo sa však stane, ak sa zrieknutie svojho osobného života stane záväzným?
Neviďme vo všetkom len to zlé, nezdravé, nepekné; nehľadajme vo všetkom chyby a nedostatky. Však nás nie je málo, čo veríme, že existuje prirodzená krása sveta a ľudí? Ach, nie, nie som tým všetkým otrávená...
foto: lilacpassion