Marta Macošková
Keď je na ceste moje prvé dieťa
Materinský cit som v sebe potlačila už niekedy v detstve. Asi v deviatich rokov som prehlásila, že nikdy nechcem mať deti. Dôvody boli vážne, ale nebudem ich tu rozvádzať.
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Materinský cit som v sebe potlačila už niekedy v detstve. Asi v deviatich rokov som prehlásila, že nikdy nechcem mať deti. Dôvody boli vážne, ale nebudem ich tu rozvádzať.
Len čo Monika vystúpila z autobusu, pocítila nervozitu. V meste bola v pohode, zabudla na všetko, čo jej posledné mesiace ničilo život. V obľúbenej kaviarni, s výhľadom na divadlo, si vychutnávala voľný deň.
Vracali sme sa domov zo švajčiarskych a talianskych Álp. Traja. Ešte počas výletu, ktorý pomaly vrcholil, som mala akúsi čudnú predtuchu, z ktorej mi zvieralo žalúdok. Mlčala som. Nechcela som nič privolať.
„Ukážeš mi Luník IX?“ Po Jonasovej otázke v aute nastane hrobové ticho. Na sídlisko nepôjdeme, ale uvidíš ho z diaľky; vravím znepokojene.
Po tieto dni vstávam ešte za tmy, aj keď nemusím. Kým začnem poslepiačky šmátrať po vypínači od lampičky, vnímam pohyby dieťatka v bruchu, akási premenená, šťastná.
Opäť ma zomkla spomienka na Magdušku. Ak z nášho života odíde blízka duša, akoby časť z nás odišla s ním. Je možné smútiť, aj keď som veľmi šťastná a prežívam krásne obdobie života? Prídu také chvíle. Hľadám ju tu.
Ani po ochladení začiatkom septembra neodzneli spomienky na mnohotvárne obzory, vône letných dní a nocí, nezabudnuteľné stretnutia počas výletov, či páľavu, ktorá nemala konca.
Počuť detský plač v uličke medzi rodinnými domami, vzdorovitý nesúhlas nad povinnosťou ísť s rodičmi v nedeľu do kostola. To už mám v izbe všetky okná dokorán, ťažký horúci vzduch vojde dovnútra, ale myšlienky sú ľahúčke, živé.
Mám 12 rokov. Začali sa najkrajšie prázdniny v roku! Konečne žiadne domáce úlohy a písomky. Nehrozí, za trest, ostať po škole. Skúšanie pred tabuľou, tvárou k celej triede, je už pasé. Bývam v bytovke na sídlisku.
Úzkou uličkou sa o barlách presúva dedko. Má strhanú tvár. Tie slzy na krajíčku očí sa mi určite nezdajú. Chvíľkový stret pohľadov. Je v nich strach. Batôžtek na chrbte ma privádza k myšlienke, či neprišiel skontrolovať rodný dom.
Rozprávanie zbehlých pacientov v nadmernej väčšine pozostáva zo zlých skúseností, preto si na základe nelichotivých referencií vytvoríte dosť nepriaznivý obraz.
Odkladala to príliš dlho. Vnútorný hlas viac nedal pokoj. Takto ďalej nemôže fungovať. Ešte v nedeľu večer zavolala priamej nadriadenej na súkromný mobil, že zajtra nepríde.
S ránom sa rozpútaval čoraz početnejší stav úzkosti. Bolo potrebné vyvinúť nadmerné úsilie vôbec vstať, dať sa ako-tak dokopy, pripraviť raňajky, desiatu a so stiahnutým žalúdkom odísť do roboty. V autobuse rozmýšľať, čo zas bude.
Tlak pod kľúčnou kosťou, zmätok, neistota v kroku, ostych stretávať sa s ľuďmi - hrča v krku, keď príde ku komunikácii, na tvári neurčitý rovnako predstieraný úsmev, nutne formálne nastavený už v práci. Žiť v strachu každý deň.
Po rokoch krásny sen, nikomu nerozpovedaný, aký si nepamätám. A potom prebudenie do nočnej búrky a s ním Tvoje váhavé klopanie na pootvorené dvere. Čoskoro začne svitať a deň si oblečie svoje vzdušné májové farby, sýte a voňavé.
Od toho nešťastného pádu ubehlo už niekoľko mesiacov. Veľakrát premietnutá situácia. Film, ktorý sa nedá zastaviť, čo ako by som chcela. Spustené procesy podvedomia sú neprestajne v pohybe. Sme takí maličkí, keď nás dobehne strach, keď žiadame vrátiť stratené, o čo sme nikdy nechceli prísť. Nech to vyznie ako to najstaršie klišé, ale zdravie je veľký poklad.
Rozprávam málo. V ten večer sme ale nedokázali skončiť. Rozhovory do samej hĺbky môžu viesť k úplnej (seba)deštrukcii. Neskôr sa mi však podarilo pochopiť viac, než som kedy od rozhovorov podobného typu očakávala.
Vošla cez okno a do ulíc. Spontánne a živo. Pôsobí ako elixír v boji proti únave a skleslosti. V ušiach mi znie šansónový hlas francúzskej pesničkárky Zaz (Isabelle Geffroy), ktorá pred pár rokmi vstúpila do môjho hudobného povedomia. Sviežou skladbou Les Passant oživila celé námestie. Z ničoho nič sa pristihnete, že vnímate iba intenzívnu a čistú radosť zo života.
Deti v tričkách s dlhými rukávmi bežia hore ulicou. Počuť krik akejsi ženy: pomaly, pozór na autá, malí chlapci vôbec nezareagujú, ani sa neotočia, rýchlo uháňajú s džúsikmi k odstaveným bicyklom. Dievčatko, ktoré ich strážilo, puká ružové žuvačkové bubliny a bielou kriedou kreslí zvonček bledule jarnej. Kým dobehnú kamaráti, stihne ešte dotiahnuť niekoľko lístkov k stonke kvetu, čím sa jej podarí skrášliť hrboľatý chodník.
Možno vás prekvapí, keď si pri prvom pohľade na Luzern predstavíte, že ste pouličný umelec pred maliarskym stojanom, ktorý zachytáva mesto vo svojej reálnej podobe. Farebný náčrt obrazu pred vašimi očami vás zvoľna pritiahne, intuitívne podídete bližšie, čím vkročíte do nádychu jeho histórie, akoby ste boli súčasťou mesta.