Hoci nešlo o vysnívanú prácu, tušila som, že toto bude ten pravý štart, že práve zmena, ktorú na prelome jari a leta podstupujem, ma čímsi novým obohatí.
Bývanie vo veľkom dome hneď pri brehu jazera v podkrovnej izbe ma nabíjalo energiou. Mala som pocit, že začínam úplne nový život. Lepší, akčnejší, hodnotnejší.
So zlom, závisťou a neprajnosťou sa človek potýka kdekoľvek vo svete
Zo dňa na deň sa zo mňa stala kuchárka. Moje šalátové výtvory a predjedlá žali úspech. A to som mala iba umývať riad, vypomáhať v servise, pripravovať nápoje a podobne. :) Idylka však rýchlo vyprchala, keď si ma majitelia reštaurácie obľúbili.
Niektoré dievčatá, ktoré si pri nástupe prešli peklom, kadejakými skúškami, lietali ako také handry, nevedeli pochopiť, ako je možné, že sa ku mne majitelia správajú oveľa prívetivejšie, než k nim na začiatku.
Huckanie a intrigy preto na seba nenechali dlho čakať. Najhoršie sa ku mne, paradoxne, správali práve cudzinky, ktoré predsa najlepšie vedeli, aké náročné sú začiatky ďaleko od domova bez rodiny a priateľov. Môj "nový" začiatok sa mi snažili patrične okoreniť a znechutiť.
Švajčiarky (čašníčky) boli ozaj milé a priateľské. Ostala som príjemne prekvapená, ako ma prijali medzi seba, zaradili do kolektívu hneď na začiatku. Asi som počítala s odmeranosťou alebo povrchnosťou. Pri každom nástupe do zmeny sme sa objali a prehodili pár viet. Kým sme to pracovne mali ešte voľnejšie a dalo sa aj zasmiať.
Napriek všetkému, miesto, kde som sa nachádzala, mi všetko vynahrádzalo.
Práca vonku, doslovne na vzduchu, s výhľadom na zákazníkov, ktorí si pochutnávali na rybách a špecialitách reštaurácie, kochajúcich sa výhľadom na okolie, mi vnášalo významný rozlet. Mať takéto kino a v práci, juchuchuuu, plesalo moje vnútro, oči, a vôbec všetky zmysly.
Vôňa jazera a blízkych hôr, malého prístavu, spokojnosť, ako si návštevníci vychutnávali celkovú pohodu s očarujúcou atmosférou miestneho zátišia pod majestátnymi stromami.
Do toho vzácne vtáctvo, labute, kačky, čajky, vrabce, rybári na člnoch, vyhliadkové či súkromné lode, ako aj nečakaná búrka a následne dúha nad celým jazerom, no krása, o akej sa mi ani nesnívalo. Občas sa mi aj chcelo plakať z eufórie šťastia a života.
Keď som sa zbavila strachu, začal sa pre mňa nový život
Po nejakom čase som pochopila, že som sem z nejakého dôvodu mala prísť. Našla som tu akýsi vnútorný pokoj, zmierenie, pochopenie aj odpustenie.
Napriek nabitým pracovným povinnostiam, privysokému nasadeniu a zhonu, tým ako som bola neustále v pohybe, ako to už v kuchyni býva, lietala hore dole, o to väčšmi som si našla čas pre seba vo svojom voľnom čase. Aj keď som bývala unavená, nebolo to také psychické vyčerpanie, ako keď som trávila hodiny a hodiny zatvorená medzi štyrmi stenami kancelárie. Aj ten vzduch som dýchala iba cez škáru vetračky.
Po práci alebo počas voľna som si užívala. Akoby opadla celá únava. Len som si tak zbalila veci na písanie, kreslenie, fotenie a vyrazila som na cestu okolo jazera, pozorovala rybárov, miestnych ľudí, ich aktivity, deti hrajúce sa na kreatívne postavených ihriskách, ornitológov, cyklistov. Vyhľadávala som tiché zátišia, zátoky, alebo kopce či osamelé lavičky na utriedenie myšlienok. Všetko okolo mňa ma nabíjalo životom.
Cudzí ľudia sa mi na prechádzke s úsmevom zdravili, priali pekný deň či peknú prechádzku, prípadne sa pri mne pristavili a prehodili zopár slov. Neuveriteľné! Ešte stále som ostávala v akomsi šoku, lebo z domova som na niečo také nebola zvyknutá. Keď som sa niekomu iba tak prihovorila, zväčša mi oslovenie či pozdrav pripadol asi tak, že dotyčnú osobu obťažujem. A tu, úsmev, radosť, ochota pomôcť a poradiť, inšpirácia a neustále podnety, popudy k rozličným činnostiam.
Zmena sa neudeje bez vlastnej iniciatívy ju podniknúť
Postupne som si uvedomovala, že strach, ktorý bol vo mne roky zakorenený, sa z môjho života vytráca. Práve tu. Zmenou. Odpútaním sa od domova, prostredia, kde som roky žila. Lenže ono je to aj tým vnútorným naladením, ako veľmi sme ochotní otvoriť svoje srdce a myseľ, či vôbec máme snahu prijať nové podnety života, čo vieme a chceme vidieť, čo sa nám ponúka, ako nastavíme svoju myseľ, nech už sme kdekoľvek.
Podstúpiť jej proces, bez vedomosti, čo nás vopred čaká a ako to celé dopadne. Nič netušiť, veď budúcnosť ešte neexistuje, ale napriek tomu sa tešiť z toho, čo prichádza, rovnako ako byť vďačným za to, čo je, byť vďačným za prítomnosť.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Pokračovanie nabudúce... Ostávame naďalej vo Švajčiarsku. Nechajte sa prekvapiť... ; )
