Môj kľúč k radosti

Autor: Marta Macošková | 18.1.2016 o 17:38 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  1627x

Začiatok môjho príbehu sa viaže na výpoveď v práci. Zotrvávať na nejakom mieste z núdze dnes považujem za hlúposť. Tento stav ma ubíjal. Ani pravidelný príjem neprinášal útechu. Každý jeden deň mi kradol zo života veľkou lyžicou.

Sny sú oveľa mocnejšie, než realita ustáleného života, v ktorej roky existujete. Možno aj tým, že som toľko snívala, došlo k zmene. Pre niekoho možno k nepatrnej, no pre mňa to znamenalo čosi veľké a prevratné. Posilnená odvahou a vnútornou silou, o ktorej som doposiaľ netušila, že ju mám. 
Minulosť bola odrazu preč a budúcnosť ešte neexistovala, čo ma napĺňalo zúčastniť sa cesty, poznania, objavovania, rozšíriť si obzory záujmu. V jednom momente som sa pristihla pri tom, ako si prestávam pripúšťať reakcie okolia.

Moje rozhodnutie sa stretlo s nepochopením. Z pochopiteľných príčin. Dnešný človek žije na dlh, zaviaže sa roky niečo splácať, k čomu je práve pravidelný príjem nevyhnutný. Spoločnosť postavená na základe istých pravidiel tiež nedovoľuje oslobodiť sa od systému, ak sa teda človek nechce dostať do veľkých problémov a neskončil v rukách úžerníckych exekútorov, čo má napokon za výsledok iba jedno.
Veď pri predstave, že by ste sa ocitli bez strechy nad hlavou, svoje sny neustále odkladáte, dobre si rozmyslíte riziká spojené s podaním výpovede.

Väčšina samotných zamestnávateľov si je veľmi dobre vedomá, že vás majú v hrsti, prikladajúc vám kvantum úloh. S vedomím, že na krku máte slučku zodpovednosti - všetky tie splátky, odvody, vyživovaciu povinnosť. „Ak sa ti nepáči, nikto ťa vo firme nedrží. Na tvoje miesto čaká xy ďalších uchádzačov,“ s ľahkosťou sa odvoláva nejeden šéf. A vám akoby neostávalo nič iné iba sklopiť uši, bez reptania urobíte, čo vám prikáže.

Tiež som mala zviazané ruky. Môj finančný tok prúdil smerom k rodine, ktorú tvorila mama, sestry a synovec. Vždy som sa dokázala uskromniť. Sama som nikdy veľa nepotrebovala. Privykla som, že si nemôžem dovoliť kúpiť, čo sa mi páči, popravde, že nemám dostatok prostriedkov ísť s kamarátkami na dovolenku, lyžovačku či koncert. Ale o to viac som snívala. O snáď aj nikdy nekončiacej ceste a pravom dobrodružstve.

Moje zamestnanie bolo pre mňa asi tým najväčším bremenom. Už dlhú dobu sa priečilo s mojim presvedčením a svedomím. Až kým som si jedného dňa nepovedala dosť. Viete, aká je to úľava? Sprvu to vyzeralo tak, že mi nadriadení budú robiť problémy, ale nestalo sa tak.

Práve v tom čase mi do života začala vstupovať nová radosť, doslova sa mi lepšie dýchalo, mala som pocit, že mi narástli krídla, že namiesto chôdze lietam. To však neznamená, že predtým som bola nešťastná. Nie. Na svete sa vždy nachádza niekto, kto je na tom oveľa horšie. A môj vnútorný svet bol bohatý.
Odjakživa som sa vedela tešiť z maličkostí: z toho, kde práve som, s kým som, z jednoduchých vecí, prírodných úkazov, akoby som v sebe stále objavovala dieťa.
Keď ma niečo nadchlo, vedela som len tak stáť s otvorenými ústami, sledovať motýle v tráve, počúvať zvuky prírody, rozprávala som sa so zvieratami, prihovárala sa stromom ako živým bytostiam, len tak sa vyzula a prechádzala sa po tráve bosá, vymýšľala rôzne príbehy, kreslila s deťmi kriedou po chodníku. 

Ale. Stále som v sebe mala akýsi záhadný nepokoj. Zakaždým sa vo mne ozývalo neznáme volanie. Pomenovala som to volaním búrlivých výšin, volaním, ktoré je známe dobrodruhom, ktorých šteklí túžba vydať sa na ďalekú expedíciu, byť stále na ceste...

Tvrdá realita sa ma snažila držať pri zemi. Cítila som, že takýto život žiť nechcem. V takom čudnom väzení. Spútaná celým tým matrixom; civilizáciou, okolím, ktoré ustavične rieši len peniaze, mamon, porovnáva, osočuje, závidí aj obyčajnú eufóriu zo života ako takého, v prostredí, kde nie je priestor pre lásku, citlivosť, slobodu, takú tú skutočnú slobodu, uväznená v práci, ktorá ma nijako nenapĺňala. Ako som spomínala vyššie, vždy som snívala o tom, ako raz odídem zo svojho lokálneho prostredia, kde som roky žila. Hocikam. Že jednoducho vyrazím do neznámeho sveta.

Netrvalo dlho a odcestovala som do zahraničia...

...

Pokračovanie v najbližšej dobe. ;)

Dôvodom je dlhší príbeh, aby som nevynechala nič podstatné...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?