reklama

Mŕtvi, ktorí nechcú odísť

Len čo Monika vystúpila z autobusu, pocítila nervozitu. V meste bola v pohode, zabudla na všetko, čo jej posledné mesiace ničilo život. V obľúbenej kaviarni, s výhľadom na divadlo, si vychutnávala voľný deň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Bola rada, že nemusí s nikým nič riešiť, ani vyvíjať priveľké úsilie, siliť sa do formálnych rozhovorov, počas ktorých napokon vždy dôjde k rečiam o zosnulom manželovi, neustáleho upozorňovania na to, čo už nie je. „Bol to skvelý chlap, otec, kolega, kamarát. Škoda ho...“
Vyhovovalo jej, že v meste teraz nie je príliš veľa ľudí. Pri pohľade na malý park sa chvíľu pohrávala s myšlienkou stráviť nejaký čas v cudzine. Predám byt. S tým by však deti asi nikdy nesúhlasili. Nemali by sa kam vracať. V tom byte je uschované aj celé ich detstvo, puberta, všetky spomienky. To im nemôžem urobiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz, keď zo zastávky vidí na svoj malý byt, má chuť sa otočiť a ešte kamsi zájsť. Oddialiť príchod domov. Keby sa nedohodla s kamarátkou, že si večer zájdu práve do divadla; kedy konečne využije príležitosť a siahne na voľné lístky, ktoré pravidelne dostáva od muža svojej susedy; určite by sa našla jedna z ďalších výhovoriek, prečo neísť.

Hodnú chvíľu stála ako pouličná lampa, stála ako jediná spomedzi vystupujúcich a nastupujúcich ľudí na autobusovej zastávke. Ani ich vrážanie s ňou nepohlo. Tá nechuť ísť domov, byť opäť sama v tom studenom byte, bola príliš veľká. Z kabelky vytiahla krabičku cigariet a trasľavou rukou si zapálila, vyfajčila dve cigarety po sebe. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred potravinami sa ešte stretla so susedou, ktorá Monike vyjadrovala obdiv, ako dôstojne zvláda manželov odchod z tohto sveta. „Boli ste taký krásny pár, keď vy ste boli príkladný typ rodiny, zrejme jediný byt v paneláku, z ktorého sa nikdy neozývali hádky. Všade ste chodili spolu. A teraz ste tak osameli, pani suseda... Deti rozlietané po svete... Obdivujem Vás, ako sa len držíte... Ja by som sa zosypala.“

Už minula aj neďaleké ihrisko. Zaprisahala sa, že do okna nepozrie, ale nedalo jej. Pozrela sa hore, v tom momente ostala stáť, bledá strachom, ako prikovaná, stuhla jej krv v žilách. Záclonou zrazu, totiž, niekto pohol. Videla tieň, obrys postavy v prázdnom opustenom byte. Mne už naozaj šibe... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako zvyčajne, pred vstupom do bytu, držala kľúče v ruke a mlčky počúvala, či sa z neho neozývajú hlasy, či opäť nezapočuje nejaký pohyb. 

Vyzula sa a šuchla sa do papúč, ktoré sú na svojom mieste, hneď vedľa manželových. Otvorila šatník, aby odložila kabát a prsty zahrabávala medzi ostatné veci a kabáty, ktoré jej nepatrili. Tvárou sa obšúchala o jeho najobľúbenejší kabát, aby sa čím intenzívnejšie uvoľnila známa vôňa pánskej kolínskej.
V obývačke je pre teplú domácnosť nezvyčajne chladno, ale presne tak, ako to mal rád. Zapla televízor, a rituálne sa presunula do kuchyne, aby spustila kávovar. Striasla sa. Na krku pocítila mráz, porovnateľný s náhlym prievanom. Pocítila silný tlak na hrudi, cítila ho tu. Prišiel ju privítať, ako to robieval zakaždým po príchode domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najviac sa však stránila obývačky. Zdržiavala sa tam nanajvýš počas stierania prachu a vetrania. Návšteva sa v obývačke tiež necítila dobre. Práve v nej zomrel. Akoby tu bol stále prítomný závan smrti. Keď prechádzala do spálne, všimla si, že v deke na gauči je opäť priehlbinka, akoby tam niekto dlhšie sedel, pritom si bola istá, ako kedykoľvek predtým, že ju pred odchodom do mesta riadne naprávala. Rozplakala sa a s vydeseným vzlykom sa po prvý raz opýtala: Prečo mi to robíš? Nechaj ma. Už musíš ísť, počuješ!? 

Spomenula si na radu svojej mladšej kolegyne, aby zbalila všetky manželove veci, papuče spred botníka, kde mali odjakživa svoje miesto, vrátane deky, ktorú si vždy prestieral na chladný kožený gauč v obývačke. 
Aby sa s ním prestala zhovárať, prihovárať sa mu v byte. Spomenula si na horiace sviečky a šalviu, ktorú nasypala do kútov, práve tých izieb, kde mala pocit, že sa zdržiava najčastejšie, kde stále cíti jeho prítomnosť, šepot, prievan... Pomyslela aj na slová svojej kamarátky, ktorá jej odporučila pokropiť kúty bytu svätenou vodou. Stránila sa toho do poslednej chvíle, pretože neverila babským poverám, a s vysviackou, očistením bytu od mŕtvych duší nebola tiež stotožnená, pretože nikdy nebola veriacou.

Pár dní na to, ako sa zbavila manželových vecí, strašenie ustalo, a hoci naňho nemôže prestať myslieť, už nepočuje vŕzganie krokov na parketách. Nikto jej nedýcha na krk, keď zaspáva. Neblikajú žiarovky a necíti ten desivý chlad na zátylku a od chrbta. Ustalo samovoľné otváranie pootvorených dverí, aj ich privieranie. V obývačke už nevädnú rastliny.

A hoci jej príde smutno a v kútiku duše si želá, aby sa vrátil, živý, prestala trúchliť. V ten večer, keď ho nechala odísť, pocítila úľavu. A Monikin život sa pohol ďalej.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Meno v príbehu bolo zmenené.

hudobný doprovod: * * *

obrázok: olejomaľba Veroniky Bednárovej

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu