Nikdy sa nevzdávaj! Stratené je len to, čoho sa vopred vnútorne vzdáš

Autor: Marta Macošková | 26.4.2015 o 17:55 | Karma článku: 7,91 | Prečítané:  1162x

Od toho nešťastného pádu ubehlo už niekoľko mesiacov. Veľakrát premietnutá situácia. Film, ktorý sa nedá zastaviť, čo ako by som chcela. Spustené procesy podvedomia sú neprestajne v pohybe. Sme takí maličkí, keď nás dobehne strach, keď žiadame vrátiť stratené, o čo sme nikdy nechceli prísť. Nech to vyznie ako to najstaršie klišé, ale zdravie je veľký poklad.

Videla som tie kusy ľadu predo mnou. Sústredila som sa na ne, čo bola obrovská chyba. V závratnej rýchlosti, akou som sa rútila, som preleteniu a tvrdému dopadu už nedokázala zabrániť. Tá sekunda zaváhania a strachu rozhodla, že spadnem a dolámem sa.

Silný úder, ľad so snehom na tvári, chvíľa úplného ticha v tme a už len prenikavá bolesť. Výkrik s ozvenou, ktorý som počula snáď len ja; prosím, chcem vidieť... Zo vzdialenej lanovky sa ozývali zdesené výkriky očitého svedka. Moje volanie o pomoc som pre intenzívnu bolesť iba šepkala. A potom čakanie na kopci v horách, čakanie, ktoré trvá doteraz, ma vyzásobilo nesmiernou trpezlivosťou.

Ako mi nedávno S. napísal. Snáď mi dovolí použiť túto pre mňa motivačnú citáciu: „Takmer vždy sa všetko na dobré obráti, len treba dať veciam čas, a neočakávať hneď nejaké prevratné zmeny a zlepšenia.“ Aj toto bola jedna z formuliek, ktoré mi v hlave o to väčšmi odštartovali pozitívne myšlienkové vlny. Rovnako moji najbližší, ktorí ani raz nezapochybovali, stále verili a veria, že to dám, a svoje myšlienky v tomto smere spájali iba v jediné - v zotavenie.

Ako sa človek dokáže upnúť na prvú informáciu, ktorú vám zopakuje hneď niekoľko lekárov po sebe: „Nemám pre vás dobrú správu. CT-čko potvrdilo, že je to ten horší príklad... Musíte počítať s trvalými následkami. V podstate ste mali šťastie.“ Opakovalo sa mi to v hlave dookola ako obohraná platňa.

Ale potom som si začala opakovať niečo iné. Prestala som sa upínať na pretrvávajúce bolesti, stavy úzkosti, vlastnú imobilnosť. Nechcela som skĺznuť k seba-ľútosti. Moja vlastná pýcha, s ktorou sa dlhodobo pasujem, sa mi teraz uškŕňala. Mala navrch. Tento stav nehybnosti a nepružnosti ma oberal o dôstojnosť, o schopnosti poradiť si pri bežných úkonoch.

Môj stav sa však začal zázračne meniť vo chvíli, keď som si na plné obrátky predstavovala, čo mám ešte v pláne, že chcem pokračovať v projektoch, pohybovať sa slobodne a bez obmedzení, podniknúť cestu do hôr a lesov, byť tam, kde ma život najviac potrebuje, upla som sa na sny, ktoré ešte túžim zrealizovať.

Smútok a zlosť. To dostihne zrejme každého ležiaceho človeka. Nebezpečná kombinácia, ktorá zotavovaniu nikdy neprospieva, práve naopak... Prejavy hnevu zotročujú a ťažia ako okovy. Tie ťahajú len hlbšie ku dnu, a vy sa v tom močiari začne topiť, dusiť, a to je zlé. Ak celý deň myslíte len na to, ako zle sa máte, čo všetko nemôžete robiť, takto sa zmena nedostaví, navyše sa na vás začnú lepiť samé zlé veci, príhody a pocity.

Po čase hnev ustupoval a s ním aj všetky nebezpečné šedé myšlienky. Prichádzali zmeny a stále prichádzajú. Čelila som svojmu strachu a úzkosti. A zrazu som pociťovala iba vďaku za to, čo mám a čo môžem vykonávať, že stále dokážem byť užitočná.

Dnes sa pri spomienke, keď som viedla "zápas" s lekármi ešte v nemocnici, len pousmejem. Vtedy som kládla otázky typu: A kedy budem môcť chodiť? Veď ja už chcem ísť do lesa a hôr. Ten rozbehnutý grafikon v hlave bol jasný. Kedy? Kedy? Akoby som nechcela počúvať, čo mi hovoria. A už vôbec nie pripustiť. Aké trvalé poškodenie!? To nie! Nie, nie, nie! ozýval sa môj vzdor. Žiadne mantinely a ohrádky pre život. Uvedomovala som si, že lekári ma len oboznamujú, diagnostikujú údaje z faktického a medicínskeho hľadiska. Keď si to tak rekapitulujem, už na lôžku v nemocnici sa spustil ten hnací pohon: Nikdy to nevzdať!

Na záver, po operácii, mi môj hlavný lekár napokon povedal niečo krásne: „Teraz je to len na prírode, pozitívnom myslení a ako si s tým vaše telo poradí.“ Koľko nádeje v slovách odborníka. Chcela som ho objať za to, čo povedal. Keď vám vleje nádej aj človek, ktorý nad tým, čo mal pred sebou, len krútil hlavou... A dnes? Dnes vďačím za každý náznak zlepšenia a pokroku. Síce sú to krôčiky, zatiaľ, len s barlami, ale čochvíľa aj bez nich! :)

Som vďačná za každú jednu myšlienku, ich nádhernú silu. Vďačím lekárom a nemocničnému personálu. Vďačím mojim najbližším a veľké poďakovanie patrí aj ľuďom, ktorí ma podporili, aj keď ma nepoznajú.

Ďakujem preto aj Vám všetkým z celého srdca...

Foto v článku: ja, v perexe : tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?