Švajčiar na Slovensku

Autor: Marta Macošková | 29.9.2015 o 8:16 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  2579x

„Ukážeš mi Luník IX?“ Po Jonasovej otázke v aute nastane hrobové ticho. Na sídlisko nepôjdeme, ale uvidíš ho z diaľky; vravím znepokojene.

Tento návrh ma zaskočil nepripravenú. O známom košickom sídlisku sme sa nikdy predtým nerozprávali. Našťastie, nemá v povahe nútiť človeka, keď v odpovedi rezonuje jasné nie.

Pred nami sa objaví skupinka štyroch detí vo veku asi 10 rokov, dvaja muži a tri ženy. Kráčajú v rade po okraji vozovky. Keď stratí slová, mám pocit, že je to preto, lebo sú bez akýchkoľvek reflexných prvkov. Najmladšia zo žien vyzerá na 17 rokov. Mladá mamička pred sebou tlačí opotrebovaný kočiar, dievčatko sa drží za rukoväť, je z nich najšpinavšie, plače. Vravím, že idú do Kauflandu. Majú tam lacnejšie potraviny, len kúsok od sídliska. Niečo ako váš Coop; prirovnávam. Upozorňujem ho, že je to úsek častých dopravných nehôd, zrazených chodcov. Po tejto informácii náš vodič povie nejaký vulgárny a cynický vtip, ktorý Jonasovi neprekladám, aby si tento druh "humoru" nevysvetlil zle. Na problematiku národnostných menšín mi kladie množstvo otázok. V odpovediach tápam, lebo táto téma je príliš citlivá. Nerozumie prudkým spoločenským rozdielom, že sa vo vyspelej krajine vyskytuje hladovanie, nezaopatrenosť, ako politici prehliadajú bývanie zdraviu  a životu nevyhovujúcich podmienkach, v budovách, ktoré sú v dezolátnom stave, medzi potkanmi. Keď som sa opýtala, odkiaľ pozná Luník IX, vravel, že ho videl na jednom videu, ktoré kolovalo na facebooku, preto sa chcel presvedčiť, či je niečo také vôbec možné v civilizovanej Európe.

Seniori a sociálny systém

Zastavíme na sídlisku Terasa. Chce vidieť slovenský Biely dom, sídlo Magistrátu mesta Košice. Kedysi tu vraj stála socha Lenina v nadživotnej veľkosti. Tu sme ako deti súťažili v kreslení kriedou. Ukazujem, kde som trávila študentské časy, tu sme štrajkovali, skúšali akrobacie na skejtoch, schádzali sa, chodili do knižnice, posedávali na schodoch, a tak. :) 

Prechádzame sa medzi panelákmi. Striedame sídliská. Záujem o šikovné záhradky a vybudované skalky pred bytovkami vôbec neskrýva. Vravím, že o ne sa starajú najmä dôchodcovia. Predsa len, je to krajšie, spojené s užitočným. Aj dôchodca chce byť potrebný, vidieť výsledok svojej práce, počuť pochvalu, či sa len porozprávať so susedmi o bežnostiach všedných dní. Toto je jedna z príležitostí. Vyplnia si čas, nemusia myslieť na samotu a bôle, pohybujú sa vonku, čím netrávia svoj voľný čas len medzi štyrmi múrmi bytu.

Všíma si našich dôchodcov. Je šokovaný zo značného rozdielu. Ani si nedovolí porovnávať vitálnych starkých vo Švajčiarsku, ktorý do vysokého veku športujú, kde je úplne bežným javom vidieť ľudí nad sedemdesiat rokov na bicykloch, bežkách či lyžiach, majú rozmanité aktivity, cestujú, vo všeobecnosti nemajú také zdravotné problémy. Môžu si bezstarostne užívať život na dôchodku. Nemusia prehadzovať každý frank, prehodnocovať, čo si v daný deň môžu dovoliť kúpiť.

Na ľudí na dôchodku sa u nás zabúda. Od štátu, síce, dostávajú vianočný príspevok a jednorázové dávky, ale je to almužna. Aj to ich však dokáže presvedčiť, aby pri urne odvolili svojho mecenáša, ktorý ich dokáže opakovane osloviť aj počas ďalšieho volebného obdobia ako nikto iný. Majú pocit, že on jediný myslí na ich potreby a snaží sa zlepšiť ich mizivú životnú situáciu. Kedysi milovali Vladimíra M., dnes Róberta F. a ľudí okolo neho. Zamýšľať sa nad Váhostavom, ako v našej krajine dopadnú drobní podnikatelia a malé (nielen) stavebné firmy, ako pre nezaplatené faktúry krachujú mnohí živnostníci, to je pre mnohých len strata času. Veď čo už oni zmôžu. Verejné obstarávanie, schránkové firmy? Demokracia. Pri našom premiérovi spozornie. Asi viem, pri ktorej téme zakotvíme.

„Vieš, v našej krajine o dôležitých veciach v spoločnosti rozhodujú samotní občania štátu hlasovaním v referende. Vláda a parlament ľudu nevládnu, keďže švajčiarsky občan si uplatnil suverenitu ľudu - moc pochádza od občana. Sociálne istoty a potreby si preto vedia zabezpečiť aj sami, hlasovaním, voľbami. “

Utečenci

„Európe sa utečenecká kríza vymkla spod kontroly. Obávam sa, že teraz je už neskoro. Ja proti utečencom nič nemám, poväčšine sú to zmorení a vysilení úbožiaci, ktorí prešli strastiplnú a nebezpečnú cestu, unavení, utekajú pred vojnou, z politických alebo náboženských dôvodov. Ale ich množstvo je neúnosné.“

„Terorizmus je globálna hrozba. Azylový proces je zdĺhavý, teraz sa však urýchľuje, čo je dosť nebezpečné, lebo v budúcnosti sa to môže šeredne vypomstiť.“

„Chápem, že Európania, ktorí nie sú stotožnení s ich kultúrou a náboženstvom, sú z prílivu utečencov vydesení, namietajú, protestujú. Medzi obyvateľmi to vrie. Máme to v sebe, hádam, všetci. Bojíme sa neznámeho a inakosti, bojíme sa toho, čo vôbec nepoznáme. Ibaže, už sú tu, a neostáva nič iné, len sa prispôsobiť novovzniknutej situácii. Je ale otázne, či sa aj samotní utečenci dokážu asimilovať so západnou kultúrou a odlišnou mentalitou. Opovrhujeme tými, ktorí prejavujú svoj odmietavý postoj k utečencom narastajúcou nenávisťou. Na strane druhej, keď tá vlna vypukla, v kolektíve, doma vo Švajčiarsku sme sa o tom len sťažka dokázali rozhovoriť. A ani dnes sa to veľmi nezmenilo. Tiež máme strach. Poviem ti taký príklad. Čakal som na autobus. Na múriku, ktorý na zastávke slúži ako lavička, sedela žena zahalená v dlhej hodvábnej šatke, okolo nej 6 malých detí, jedli. Keď skončili s jedením, fľaše od vody a džúsu, servítky a zvyšky jedla hodili na zem a za múrik do trávy medzi okrasné kríky. Kôš bol v ich blízkosti. Niektorí cudzinci sa svojich zlozvykov, ktoré vo svojej domovine pokladajú za normálne, nevedia zbaviť. Alebo nechcú. Takýchto situácií som zažil viac. A nielen ja. My máme radi poriadok, náš zabehnutý systém, ktorý možno nie je dokonalý, ale funguje. Pre nás je ten obrovský chaos a špina nepredstaviteľná.“

O kaviarni, výstave a rôznorodosti ľudí v uliciach

V mestskej kaviarni na Hlavnej ulici sa mu nesmierne páči. Je očarený interiérom a pestrosťou jej návštevníkov. Personál sa usmieva. O káve vraví, že je chutnejšia ako doma v Zürichu. Vyškolený personál kaviarne ochotne poradí s výberom kávy, vysvetlí zloženie, spôsob výroby a pôvod jednotlivých druhov kávy. Ku káve dostaneme slivkový koláč s posýpkou. Vravím, že zákusky pre kaviareň pečie jedna pani v domácnosti. Švajčiari majú radi domáce koláče a pečivo, ktoré si hneď zrána kupujú v rodinnej pekárničke. Sami vypekajú najmä počas víkendov, sviatkov a osláv, ktoré sú u nich časté. Tu trošku odbočím, a spomeniem, že počas štátnych sviatkov v oknách, na terasách, z obytných domov vidieť švajčiarske zástavy a sviečky. Švajčiari sú nesmierne hrdý národ. V podnikoch sa obliekajú do tradičných švajčiarskych krojov, preto si ho aj cudzinci, pracujúci v servise, musia zaobstarať, teda zakúpiť. V uliciach sa hlasno oslavuje, koncertuje, tancuje, spieva. U nás, na Slovensku, okrem športovcov, nevidíš človeka, ktorý by si dal na hlavu šiltovku, alebo si obliekol tričko s logom Slovenska. U nás sa zvyknú dávať štátne vlajky do okien a na auto za spätné zrkadlá iba počas majstrovstiev sveta v hokeji.

Jonasa vezmem na výstavu jedného slovenského akademického maliara. Kombinovaná technika, akryl, olej, suchý pastel, autor, ktorý vníma príbehy okolo seba a dáva ich na plátno. Len by sa mohlo zdať, že autor nikam nechodí, ale dianie okolo seba dokáže zachytiť a vyjadruje to nadčasovými obrazmi. Na výstave je len pár návštevníkov. Pozastavujeme sa pri jednotlivých obrazoch, dlhšie, kratšie, opakovane. „Toľko talentovaných ľudí, možností, ako sa nadýchať kultúry. Múzeá, filharmónia, rôzne exponáty, výstavy, podujatia, divadlo.“

„Páči sa mi, ako si ľudia aj tu u vás dokážu vychutnať posedenie pri fontáne, na lavičkách, v kaviarni, napriek tomu, že sa všetci ustavične kamsi náhlime.“

„Vidím, ako sa poniektorí vôbec nepozastavujú nad vlastným zovňajškom, nedbajú, že sa na stretnutia dovlečú v teplákoch a košeli, stačí, že sa cítia pohodlne, a viac ich netrápi. :) U nás to máš možnosť vidieť tiež, u horalov...“ 

„Zdá sa mi to tu veselé. Páči sa mi u vás. Viete byť bezprostrední. Ste temperamentní a veľmi rýchlo rozprávate, hlavne na východnom Slovensku. Dokážete sa rýchlo rozvášniť, vzplanúť hnevom, a zároveň v sebe máte istú pokoru. Fascinujete ma.“

V "talianskej" pizzérii 

Čašníčky sa pýtam, či dostaneme tuniakovú pizzu. Jonasova obľúbená. „O takej som ani nepočula,“ odpovedá s cynickým posmeškom. Nervózne klopká nohou o zem a rovnako nervózne ťuká hrotom pera po poznámkovom bloku.
Nevadí; vravím. A pozerám, čo majú v ponuke.
Príde o chvíľu a ukazujem, že tuniakovú pizzu v menu predsa len majú. Povie iba aha.
A pýtam sa ďalej: Aký syr dávate na pizzu?
„No taký, aký je tam zapísaný,“ prehadzuje očami.
Uvedený je iba syr, ani vo vysvetlivkách nie je uvedený, o aký druh syra sa jedná; vysvetľujem. 
„Jój, tak asi podľa toho, aký syr majú kuchári v chladničke.“ 

Keďže sme už hladní, čašníčku prosím, aby teda požiadala kuchára, aby nám dal na pizzu mozzarellu. Poprosím vás aj o jedného nealkoholického Radlera a pre mňa jemne sýtenú minerálku. Ďakujem...“ Zvrtne sa na opätku a pred vstupom do kuchyne niečo šušká dvom čašníkom. Tí sa smejú a pozerajú k nášmu stolu.
Aaa, konečne, pizza je na stole. V jednej sekunde mi však zmizne úsmev z tváre, lebo údajný tuniak, ktorý sa na pizzi mal nachádzať, bola len nejaká smradľavá drť bez zdravej farby. Mozarella nechýbala, ale ako prídavok  bol po celom povrchu strúhaný eidam a nejaký oranžový neidentifikovateľný syr.

Na salaši

Zobrali sme sa do rozprávkovej Krajinky. Nech vyskúša pravé domáce špeciality v reštaurácii s výrobkami z vlastného chovu. Personál úžasne ústretoví, usmievaví, šikovní, slušní a vtipní. Oblečení ako sa na pravých "salašníkov" patrí. Človek takejto obsluhe rád, naozaj rád, nechá slušné prepitné. Skvelé jedlo! Vynikajúci slepačí vývar, bryndzové halušky či pirohy s chrumkavou slaninkou, pekné a čisté prestieranie, možnosť nahliadnuť do obývačky domácich zvierat priamo z reštaurácie. :) Čisté a voňavé toalety. Možnosť voľnej exkurzie do obydlia zvieracích obyvateľov, zakúpenia si korbáčikov a kadečoho chutného. Jonas žasol z atmosféry a okolia. 

„Máte nádhernú prírodu.“ 

„Majestátne stromy, krásne listnaté a ihličnaté lesy, voľne sa pohybujúcu divú zver, medvede. My sme ich kvôli bezpečnej turistike vystrieľali.“ 

Jonas obdivoval s otvorenými ústami naše hory a lesy. Vtedy sme iba mlčali, neboli potrebné slová. Lazy nad Poľanou, Slanské lesy, Strážovské pohorie, Považie, Kľak, Liptov a rázovité oblasti na Orave, naše Veľhory, hrebeňovky, sedlá, plesá a jazerá.

Bolo vidieť, že dokáže oceniť krásu prírody tichým rozjímaním i počas obyčajnej schodnej prechádzky okolo jazera, ktoré sa nachádza na Sídlisku nad Jazerom v Košiciach. Počas prechádzky popri  rieke Hornád stretávame mamičky s kočíkmi,  bežcov, korčuliarov či cyklistov. Na druhej strane rieky sa pasú kravy a ľudia venčia psy. Aj "náročný" Švajčiar vie oceniť jednoduchú a tým aj dokonalú krásu, kusisko prírody na klasickom sídlisku, napríklad aj detské a športové ihriská či lanový park. Malú lezeckú stenu dostupnú pre každého. 

„Len škoda, že si niektorí barbari nevážia, čo okolo seba majú. Miesta, kde žijú.“
Svedčia o tom povaľujúce sa odpadky v lesoch. Niekto si dá tú námahu, že k lesu alebo do lesa vyvezie opotrebovanú toaletu či ojazdené gumy od auta, dokonca aj azbestové škridle alebo iný toxický odpad.
Svedčí o tom smetisko pozostávajúce z pet fliaš, plechoviek, kadejakých obalov od cukríkov, keksov, chrumiek a rôznych igelitových sáčkov na lúkach, v parkoch, popri cestách. 

Agresivita na cestách

Ranné a popoludňajšie zápchy sú bežné aj vo Švajčiarsku. Spoznávanie správania sa vodičov na cestách sa po prvý raz prejavilo na jednej hlavnej ceste. Už z patričnej diaľky si Jonas všimol skupinku chodcov pred priechodom pre chodcov. Dal im prednosť. Chvíľu sa na nás pozreli, tak sme im rukou a s úsmevom pokynuli, aby prešli. Stihli však prejsť len do polky bielej zebry. Za nami si už iný z vodičov skúšal funkčnosť klaksóna na dlhý interval. Keď nás obiehal, ešte nám aj niečo energeticky zagestikuloval. :) Oprotiidúce autá nielenže nepribrzdili, aby chodcom dali prednosť, naopak, ešte aj dupli na plyn, aby dali najavo, kto je tu pánom. Vysvetľujem, že dať prednosť chodcom môže byť nebezpečné, pre samotných chodcov. Jeden pruh síce zastaví, ale arogantný šofér z jazdnej dráhy oproti ich dokáže nabrať. Agresivita na cestách, vytláčanie z vozovky, jazda na červenú, obiehanie cez plnú čiaru je dosť častá záležitosť; vysvetľujem.

U nás auto nie je výkladnou skriňou, v aute si nemôžeš nič nechať, žiadnu tašku, ruksak, tablet. Nič. To je ako vábnička. Zlodejom stačí chvíľa. 

Čo sa Ti páči na Slovákoch?

Keďže aj vo Švajčiarku prichádzam do kontaktu so Slovákmi, musím povedať, že ste veľmi pracovití, schopní a pedantní majstri, viete sa rýchlo prispôsobiť, ste spoľahliví a inteligentní. Ste šikovní, a keď treba, viete zabrať a rýchlo sa zmobilizovať. Všimol som si, však, jednu vec. Slovák sa k Slovákovi v zahraničí nepriznáva.

Čo by sme mali vylepšiť, aby sa k nám turisti radi vracali?

Hlavne prepracovať turizmus, vcelku zlepšiť služby, pretože svetu máte čo ukázať. Žijete v prekrásnej krajine, ktorú by ste mohli a vedeli lepšie spropagovať. Máte na to!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?