V nemocnici začnete byť vďační za maličkosti

Autor: Marta Macošková | 6.2.2015 o 20:37 | Karma článku: 12,91 | Prečítané:  8636x

Prvé hodiny som sa snažila zobudiť. Veď toto nemôže byť pravda. Výlet v horách skončil nehodou. Realita. Trvalé následky, predbežné vyjadrenia lekárov na traumatológii nezneli vôbec optimisticky.

V priebehu prvého RTG vyšetrenia mi dá službukonajúci lekár najavo, že si za to môžem sama. Človek nemá takto riskovať, alpské športy sú hlúposť; prezerá snímky a vraští čelo, keď sa potichu zhovára so sestričkou. Viem, že to nie je dobré, ale do poslednej chvíle verím dobrým správam, ktoré sa ani neskôr nedostavia. Prevoz do inej nemocnice kvôli pokazenému CT prístroju mi navodzuje nový rozmer myšlienok. Budem ešte niekedy behať, blúdiť lesmi a šplhať sa na rozhľadne, skákať po skalách, budem môcť pokračovať v skialpinizme a čo horolezectvo? Sanitačný pracovník hovorí o zhone, zranených opilcoch a prevoze pacientov vo všeobecnosti.

Budem ešte normálne chodiť?

Výsledky potvrdia, že to vyzerá dosť zle... Opakované RTG vyšetrenie, mladučký personál ma povzbudzuje a vyjadruje podporu, aby to dobre dopadlo. Pociťujem takú úprimnú a neoceniteľnú vďačnosť, že sa ku mne správajú normálne, nekričia, netvária sa kyslo a zhnusene ako kolegovia predtým.

Som späť na urgentnom príjme, lekár sa pýta, či súhlasím s operáciou. Pre hospitalizáciu je potrebné odpovedať na otázky z dotazníka. Plačem a hanbím sa za to. Mladý lekár mi vraví, že sme zrejme začali zo zlej strany. Nasleduje výmena sestričiek. Je nesmierne milá a citlivá. Hlavne ver, len neprestávaj veriť, že to dobre dopadne, lebo vo svete sa dejú zázraky; upokojuje ma. Mladý organizmus sa dokáže rýchlo regenerovať a spamätať. Vo výťahu, cestou na traumatologické oddelenie mi ešte dáva radu, aby som si nekládla otázku: Prečo práve ja? Držím ju za ruku a neprestajne ďakujem za povzbudivé slová a ľudský prístup. Pri lúčení jej vravím, že je anjel v ľudskej podobe a neprestávam ďakovať.

Prvá noc v nemocnici je najhoršia...

Uvedomíte si také pravdy a maličkosti, ako nikdy predtým. V hlave vám začne krúžiť priveľké sústo myšlienok. O to väčšmi si uvedomíte, čo je v živote skutočne dôležité. Zrazu sa vytvorí priestor pre spomienky, kedy bolo všetko inak, keď ste sa cítili fit a zdraví, akoby sa čas vymedzil na to predtým a potom - pred pádom a nehodou. Myslíte na to, kedy ste spravili, hoci nevedomky, niečo zlé, čo ľutujete, a komu každému by ste preto chceli zavolať. V takej chvíli si uvedomíte, komu na vás skutočne záleží. Začnete byť vďační za každý jeden telefonát, smsku, za každú návštevu, pomoc a rozhovor. Začnete byť vďační za profesionalitu zdravotného personálu, počnúc lekármi, vďaku za každučké prívetivé slovo niektorých sestričiek, mladých sanitárov, ktorí sú ešte plní energie a entuziazmu.

Prvá spolubývajúca, dievča, ktoré zrazilo auto, mlčí. Ani sa na mňa nepozrie. Vyzerá smutne, vidieť, že má bolesti, preto sa ani nesnažím nadviazať rozhovor. Pozvoľne sa pustíme do obyčajnej debaty až ráno a nasledujúce dni sa už spolu dokážeme aj zasmiať. Prvá injekcia do brucha, prvá kanyla v ruke, infúzia a séria ďalších. Prvé silné injekcie proti bolesti. Prvé otázky, ktoré si nedovolím vysloviť nahlas...

 V detskej izbe je prítmie. Pohľad na zarámovaný obrázok  srnky a iných zvieratiek z rozprávky Bambi, predloha pre skladanie puzzle a nalepené tulipány na okne, vystrihnuté z farebného papiera, vzdialene pripomínajú detskú izbu. Kvapkanie vody z kohútika sa zintenzívni v neskorých hodinách, keď stíchnu aj posledné kroky sestričiek na nočnej. Počuť plač malého chlapca a stony bolesti z vedľajšej izby, zvláštne zvuky z chodby na dlhý čas zakotvia v izbe. V izbe je zima. Odlúpavanie bielej farby z konštrukcie postele, záhadné fľaky na strope priamo nad posteľou, vrážanie silného vetra do veľkých starých okien, ktoré sa nedajú otvoriť,  a napokon "hygienické" zariadenia pripomínajú zábery z hororového filmu, sanatórium zo štyridsiatich rokov. 

Napriek tomu ste vďační za každú jednu pomoc, ktorej sa vám počas hospitalizácie dostane.

Preto by som sa chcela z celého srdca poďakovať všetkým pracovníkom UN Luisa Pasteura v Košiciach. Chirurgom, celému tímu okolo operačnej sály, lekárom, sestričkám a sanitárom na oddeleniach, ktorí si robia svoju prácu najlepšie, ako vedia, majú ľudský prístup a neponižujú pacientov. Lebo aj v slovenskej nemocnici sa nájdu ľudia, ktorí venujú úsmev, povzbudia, dodajú silu, napriek únave, problémom v súkromí, vlastným zdravotným ťažkostiam,  vedia zo seba vydať maximum v náročnej práci v ťažkých podmienkach. Chcem sa z celého srdca poďakovať všetkým tým zdravotníkom, ktorí podporia pacientov, hoci jediným pekným slovíčkom, podaním ruky, obyčajnou otázkou: Ako sa cítite?, optimistickou vetou alebo len obyčajným milým pohľadom či úsmevom, pretože vtedy dokážu vymazať všetky zlé spomienky na kolegov, ktorí boli schopní vyvŕšiť sa na slabých a zranených...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?