Za zimnou krajinou

Autor: Marta Macošková | 17.1.2015 o 21:07 | Karma článku: 6,24 | Prečítané:  747x

Na vlakovom nástupišti v Košiciach je ešte tma. U sprievodkyni sa uisťujem, či nastupujem do správneho z dvoch po sebe stojacich vlakov. Vďaka šteklivej nedočkavosti, ktorú od začiatku januára nazývam volaním po dobrodružstve, sledujem celú trasu oveľa pozornejšie.

Cestovanie vlakom má svoje osobité čaro

Počas známej cesty vlakom objavujem niečo nové, čo mi predtým unikalo. Obraz tejto rýchlo meniacej sa krajiny vo vlaku, síce, nepripomína obľúbené zátišia a lesné chodníčky, ale to čo ich spája - tá neoblomná vôľa života v nás, melanchólia, zvedavosť vidieť svet, aký v skutočnosti je, objavovať ho, a zároveň si predstavovať rôzne príbehy súvisiace s krajinou, pohybom v nej - to všetko ma núti neodtŕhať oči z okna rozbehnutého rýchlika.

S radosťou vnímam jeho typickú atmosféru, občasný ruch pristupujúcich a vystupujúcich, lyže opreté o budovu čakárne vlakovej stanice vo Vrútkach. Všimnem si nadšenie mladých športovcov, ich dopíjanie kávy z termosky. Dcéra objíma otca hneď po vystúpe z rýchlika v Liptovskom Mikuláši. Rád prevzal batožinu, zrejme, slová o šťastnom návrate spôsobia zrýchlenie do kroku. Vyberanie kľúčov od zaparkovaného auta, v predstihu, naznačia, že doma čaká prekvapenie a ostatní členovia rodiny.

Tento typický šum okolo cestovania ma príjemne odtŕha od rozčítanej knihy. Neprekáža mi ani výmena vlakových sprievodcov a opakované preukázanie cestovného lístka. Usmievavú tvár staršieho muža vystrieda trochu nahnevaný a prísny výraz u ženy s havraními vlasmi. Možno únava alebo zlý deň. Bez irónie sa usmejem a poďakujem.

Ešte nakrátko si  spomeniem na vietor a chvíľkové husté sneženie v to dopoludnie, pár dní pred odchodom, na rozhovor pri mŕtvom ramene rybníka, na deduškove slová o neustálom hľadaní seba samého, o boji v nás, kedy sa cítime maličkí, o ceste, ktorá sa väčšinou zdá byť tá najdlhšia a neschodná, napokon vedie domov, k sebe rovnako ako k iným.

Naliehanie byť opäť sama so sebou rástlo každým dňom

Ten nepokoj a volanie, ktoré nás núti vstať a ísť, nebáť sa neznáma, kedy prestávame počítať kilometre, sa vzdávame aj pretekov, očakávaní našich blízkych usadiť sa, v skúškach, ktorých sme akiste v ich očiach zlyhali, pretože zodpovedné zajtrajšky sa vôbec nekonali.

Neumlčala som v sebe volanie, opäť sa ocitnúť v zimnej krajine bez všetkých technických vymožeností moderného sveta, odpútať sa od života vo veľkomeste, jeho pohodlia, ubrať z latky, vzrastu, nárokov na život, kde na ticho a úplné spomalenie, nielenže nebýva čas, my už aj našim záľubám akosi dobrovoľne prestávame vytvárať priestor.

Ani neviem ako a hory si ma k sebe opäť pritiahli

Nadránom, ešte za tmy, som z vlaku sledovala okolitú prírodu v blízkosti trate. Pohľad k zasneženým štítom zahalených v tme sa mi natrvalo zapisovali do knižnice spomienok, ktoré pre silu, akou na mňa zapôsobili, sa nesnažím odfotografovať.

V odraze skla som letmo a iba na chvíľku zachytila pospávajúcich cestujúcich, tiché rozhovory, študentku absorbujúcu vedomosti, prekreslené erby jednotlivých kantónov Švajčiarska v zošite, jej listovanie stranami, opakovanie si predošlého učiva.

Muž s veselými očami, ktorý sa mi prihovoril ešte v malej čakárni stanice, akiste dobrovoľný hasič a alpský záchranár, pomyslela som si, číta papierové noviny, občas okomentuje titulku, a popritom sa spýta prísediacich, ako sa majú a ako sa im darí.

Cítila som sa doma

Nikdy predtým som tu nebola, ale od prvej minúty som nadobudla pocit, že to tu dobre poznám. Cítila som teplo, ktoré človeka zaleje, keď sa po dlhom čase vráti na obľúbené miesto. Vysloviť, že takto vyzerá domov, som si netrúfala.

Precítila som to s nemenným smútkom a mlčky som sa stala súčasťou nádherného okamihu. Kdesi v hlbokom lese na samote, v starom zrube, ktorý objímajú zo všetkých strán mohutné skalné masívy, ihličnaté hory, v blízkosti lavínového žľabu, pod horou, ktorá bez tvrdého zápasu málokedy vydá späť to, čo vzala.

Silný návalový vietor, ktorý po nociach tak vytrvalo kvíli, sa snaží celou svojou silou preniknúť do izbice cez staré drevené okenice. Od mrazu červená tvár, ruky a telo vystavené vysokohorskému chladu sa mi zohrievajú pri kachlovej peci. Vnímam všadeprítomné ticho celou bytosťou.  Primiešavam alpský med do čaju a vstrebávam arómu sušeného ovocia a byliniek. Akú nezvyčajnú vôňu vytvárajú v kombinácii s praskaním polienok a rozhorenou sviečkou. Emóciu umocňuje nenapodobiteľný zvuk vŕzgajúcej podlahy, pracovanie prastarého dreva a kroky zveri v snehu, ktoré sa osmelia až k lavičke pred zrubom, srny, kamzíky, zatúlaná rodinka svišťov, možno aj kozorožce.

Vravieť si, že len keď človek odíde, môže ísť ďalej, v sebe nesie istú hĺbku, túžbu a jednoduchosť. Väčšinou to znamená útek, pretože, keď nenachádzame seba samého, máme naliehavú potrebu ujsť čo najďalej, potrebu neustále bežať. Ak nie sme schopní prijať sami seba, nepohneme sa nikam, nezmeníme to ani zakrúžkovaním vzdialeného miesta na mape, kde by sa nám eventuálne mohlo žiť lepšie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?