Myslieť si, že vo Švajčiarsku sa na pracovisku vyhnem šikane, bol veľký omyl

Autor: Marta Macošková | 4.10.2014 o 20:17 | Karma článku: 11,69 | Prečítané:  32118x

Píšem Ti, aj keď sa za to, s čím sa Ti chystám zdôveriť, tak veľmi hanbím. Pamätáš sa ešte na jeden z našich posledných a najsilnejších rozhovorov?

Viem, čo si mi povedala. Vraciam sa k tomu deň čo deň. Že to v zahraničí nie je jednoduché, najmä v prípade jazykovej bariéry, kvôli ktorej sa nebudem schopná vyjadriť a obhájiť.

Mala si pravdu.

Pri pracovnom pohovore som bola šťastná, že ma vezmú na skúšku, napriek tomu, že som nikdy nepracovala ako chyžná. O mojej neuspokojivej jazykovej zdatnosti však vedeli od začiatku. Dohodli sme si pracovný čas, plat, výhody, všetko potrebné. Zmluvu mi ešte nestihli vystaviť, lebo v hoteli mali veľa práce. To bolo prvé, čo sa mi nezdalo. O Švajčiarsku je všeobecne známe, ako si v tejto krajine potrpia na termíny, dohody a dané slovo. Po opakovanom apelovaní na vystavenie zmluvy som sa jej dočkala až po dvoch týždňoch. Ak sa cudzinec, ktorý sa v stanovenom čase neprihlási na úrady v príslušnom kantóne, t.z., že nepožiada o pracovné povolenie, koleduje si o poriadny problém a pokutu.

Pracovať ako chyžná, nikdy nebol môj sen. Ale nejako v novej krajine bez dobrej znalosti jazyka začať musím. Už prvý deň v novej práci ma dosť schladil. Vôbec to nebolo podľa mojich predstáv. Možno som si to všetko príliš idealizovala. Tak nejako som dúfala, že tu si poctivú prácu ľudí určite vážia, správajú sa slušne a korektne, jednoducho, že je to tu všetko nádherne dokonalé. Ako veľmi som sa len mýlila. Dali mi hneď pocítiť, kam patrím.

Vo švajčiarskych hoteloch ako chyžné poväčšine pracujú Portugalky, Talianky, Poľky alebo Slovenky. Ak však niekto roky pred vami nastaví pracovný režim v podobe nepreplatených nadčasov, alebo pribehnutie do práce v čase voľna, a vy si prídete načas, a dokonca ste tak drzí, že trváte na tom, aby ste mali toľko voľna, koľko stojí zmluvne na papieri, stavia vás to do veľmi zlého svetla. Ste leniví a nekolegiálni. Alebo čo dodať k tomu, keď vám naložia toľko pracovných povinností, že stihnúť to všetko v normálnom čase, vonkoncom nie je reálne.

A ako sa na vás asi pozerajú, keď obedu venujete tých zákonitých tridsať minút? Vyčítavé oči mojej šéfky prezrádzajú iba toľko, ako si vôbec dovoľujem sedieť pri skoro prázdnom tanieri od polievky, keď moja kolegyňa už 15 minút maká na izbe. Chvíľu som sa, priznávam, nad tým pozastavila: áno, veľa práce, 40 izieb treba upratať na kompletku (t.z. ubytovaní odchádzajú, izba musí byť pripravená pre nových klientov) a áno, na pláne dňa je to, čo vždy - treba to stihnúť do 13:30, ale to je nutné spraviť takmer každý deň. Auslander bude pre mojich zamestnávateľov vždy len Auslander.

Kedysi som si naozaj myslela, že každá práca sa dá vykonávať tak, aby sa človek necítil ako posledný otrok, nech už je zdrojom jeho obživy čokoľvek, čo sa však neprieči s morálnym zásadami, slušnosťou. Robiť si svoju prácu dobre, s radosťou, a mať pritom čisté svedomie, to mám na mysli.

Asi som nejaká ťuknutá, ale jednoducho, keď niečo robím, snažím sa to urobiť dobre, s istou dávkou pedantstva - teda aj tu - aby bola izba čistučká a voňavá, vyvetraná, aby sa v nej noví hostia cítili komfortne, aby bola svieža a uprataná naozaj, nielen naoko.

Hneď v prvý deň mi moja portugalská kolegyňa uštedrila priúčku: Načo otváraš to okno? Prichádzaš tak o vzácne sekundy. To musí byť capcara-rap. Na čistenie míňaš veľa handier, na izbu ti musí stačiť jedna! Moja kolegyňa vie nemecky možno tri slová, ale názorné ukážky, čo mám a čo nemám robiť, mi ukazuje rukami - nohami.

Je to ťažká robota. Tušila som, že to nebude med lízať, ale tvrdá realita zmietla všetky "luxusné" predstavy o práci vo švajčiarskom hoteli.

Keď som raz prišla za majiteľkou s oznámením, že mi dochádza prací prášok, vypleštila na mňa nenávistné oči a odpudivým gestom mi s krikom odvrkla, či je toto jej problém. Pokračovala v duchu, že ho míňam v abnormálnom množstve, nech si teraz poradím. Stuhla som rozhorčením, nechcelo sa mi totiž veriť, čo počujem. Očami mi naznačila, aby som odišla. Stála som však ako prikovaná na mieste. Vedela som, odkiaľ vietor fúka. Moja kolegyňa, aby bolo dobre a robota prebiehala bez kriku "občas" kupuje prací prášok zo svojho vrecka, "občas" prinesie produkt na čistenie okna, "občas" čosi lepšie na odstránenie mastných škvŕn z obrusov. Moja kolegyňa sa šéfky veľmi bojí. Pristúpiť na takúto špinavú hru, aby som ponižovanie akceptovala, mlčala, a po tom všetkom sa ešte aj ospravedlnila, odo mňa predsa nemôže očakávať. Ostala v šoku, keď som pokračovala. V zúrivosti nevedela, čo povedať. Na moje vysvetlenie, že som na úbytok pracieho prášku vopred opakovane upozorňovala, len rozhorčene kývala hlavou so slovami, aká som drzá, že si z nej robím srandu.

S takouto "drzosťou" sa vo svojom hoteli od chyžnej zrejme ešte nestretla.

------

...pokračovanie nabudúce...

------

Príbeh nie je fiktívny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?