Problém ťa buď úplne zlomí, alebo ti dodá skutočnú silu ísť ďalej

Autor: Marta Macošková | 22.9.2014 o 20:00 | (upravené 22.9.2014 o 20:31) Karma článku: 10,10 | Prečítané:  1394x

Mal to byť výlet, na aký sa nezabúda. Niekedy má však s nami osud nepredvídateľné plány. A to, čo sa javí ako parádna akcia, môže skončiť totálnym fiaskom.

Všetko bolo dohodnuté a natešená som sa hrnula vpred...

Od rána som ale mala čudný pocit. Aaale čo, vravím si, veď dnešný deň mi nič nepokazí. No to určite. :) Bolo to narýchlo a ako zistíte na konci príbehu, na niektoré akcie sa treba lepšie pripraviť. Cesta vlakom s tromi prestupmi, následne ešte dvakrát autobusom. Pol dňa cestovania. Výletnícka povaha, tadaaa :)

 Ocitla som sa v Nemecku, malej zabudnutej dedinke, cieľ mojej cesty

Situácia sa tak zauzlila, že som sa, podľa zlej navigácie rodiny, s ktorou bolo čosi naplánované, ocitla mnoho  mnoho kilometrov opačným smerom v dedinke s rovnomenným názvom. A čo teraz? Mobil sa vybíjal. Keďže som mala švajčiarsku sim kartu, a telefonovanie cez roaming mi zhltlo väčšiu časť kreditu, vedela som, že to v tejto situácii neveští nič dobré. Nálada opadávala. Keď som stála v daždi na parkovisku a rozlúčila sa s milou Nemkou, ktorá mi práve povedala, ako ďaleko som od cieľového bodu, zrazu som si povedala: no dievča, mysli, mysli! O dve hodiny sa zotmie a potom si nahratá.

Batéria a kredit však ešte vydali na hovor s nemeckou rodinou z vidieka. Viete, ako to majú niektorí ľudia s meškaním, obzvlášť v Nemecku si na dohodnutý termín zásadne potrpia, no a moje oznámenie päťhodinového meškania nepridalo na úsmeve, ani jednej strane, čo vám poviem. Jednoducho som pochopila, že sa to celé kazí a ani slovné utvrdenie členky dotyčnej rodiny, ako to chápu a ako je to v pohode, signalizovalo, že v podstate majú nervy a vôbec sa im to nepáči, aj keď zdvorilo tvrdili opak.

Ďalšie útrapy ma čakali na stanici v malom mestečku

Automat na lístky v budove stanice a jeden pred stanicou. Lístok s trasou navolený, ale pre zmenu mi nechcelo prijať moje eurá - bankovky ani mince. Rad za mnou, ktorý chcel stihnúť vlak čakajúci na trati, znervóznel; počujem šuškanie, pokašliavanie, nepokojné reakcie. Ruším svoju transakciu a utekám do blízkej trafiky v budove stanice - pani predavačka mi nemôže zameniť, ani rozmeniť, ani nijako pomôcť, pretože už má uzatvorenú kasu. Rozmenia mi vo vedľajšom fastfoode. Ale stále neberie. Chýba mi euro. Napokon mince šúcham po automate, kým prijme potrebné eurá a vytlačí mi lístok na vlak. Ešte sa vraciam opýtať na dedinku, kam mám ísť, ale trafiku už zatvárajú, pani v nej je maximálne neochotná a poradiť mi nevie ani pracovník sbs-ky, ktorý ľahostajne myká plecami, že on je len sekuriťák, nič viac. A nenápadne ma vytláča z dverí, ktoré sa snaží zamknúť. Budova stanice sa zatvára. Záverečná. S poľutovaním si prezerám chalana pred automatom na lístky pred stanicou, tiež bojujúceho s mincami  ako ja pred chvíľkou.

Vo vlaku hľadím na mapu nad dverami a čosi sa mi nezdá

Bezradne sa dívam po cestujúcich a hľadám nejakého spojenca, čo mi poradí. Akurát v mojej blízkosti sedí chalan, čosi ťuká do nootebooku. Pýtam sa, či tento vlak stojí tam a tam. Schladí ma negatívnou odpoveďou a automaticky otvára google mapy a súčasne cestovný plán. Ukazuje mi koľko miest v Nemecku je s totožným názvom. Chytá ma panika. Natočí mi dispej a všetko si značím na papierik. Časy, trasu, všetko. Ešte ma upozorní na zlé značenie trate, aby som sa nenechala pomýliť a nenastúpila na zlý smer. Bol to anjel. Obliala ma horúčava poznania, že dobrí ľudia sú stále živí a medzi nami. Považovala som to za zázrak. Tú ochotu pomôcť a poradiť. Konečne som sa zvalila do sedadla a analyzovala všetky dnešné katastrofy.

Už sa nič zlé predsa nemôže stať :)

Prestúpila som na ďalší vlak a bežala na autobusovú zastávku, ale posledný spoj odišiel pred polhodinou. Ostával už len taxík. Konečne som o chvíľočku namieste. Taxikár ma vysadí na akejsi uličke, nie je to však môj cieľ, navigačka sklamala či čo. Už sa ponáhľal pre ďalšieho klienta. Nevadí, aspoň som v tej dedinke, kam som mala namierené. Chvíľočku ešte blúdim tmavou ulicou, hľadám správne číslo domu, cestou sa zdravím dvom štamgastom, vychutnávajúcich si vínko pod otvoreným stánkom pri kolotočoch. Asi majitelia. Želáme si neskorý ale pekný večer.

Konečne som na mieste stretnutia. Hurá! Huráááá, jasala som!

Posielam sms, že som pred ich domom, že sa ospravedlňujem za dlhé meškanie, že som prišla taxíkom, už som tu. Ticho. Reakcia prichádza po hodných minútach čakania. Stálo v nej ospravedlnenie, že dnes ma už nemôžu prijať, lebo je neskoro, proste xy dôvodov, prečo to dnes nepôjde. Ostávam obarená, prefackaná, mobil sa v tej samej chvíli prečítania vypol, vybil, finito. Čo teraz? Ako sa odtiaľ dostanem? Mám si nájsť senník, kde prečkám do rána? Mám plakať? Áno, slzy som mala na krajíčku. Bola som už unavená a sklamaná.

Ako som sa vracala, zastavila som sa pri tých dvoch chlapíkoch, s otázkou, kde by sa tu dalo prenocovať. Joj, dievčinka, tu nikde; vraví jeden z nich. Trochu im objasním situáciu, neopisujem však problémy celého dňa, iba že idem neskoro a teraz neviem, kam mám ísť, ani kde prenocujem. Ponúknu ma s pitím. S poďakovaním odmietam. Iba si sadnem na lavičku a bezradne sa dívam k odstaveným kolotočom. Jeden z nich automaticky telefonuje nejakému známemu, majiteľovi hotela, ale majú plno. Pokúša sa ešte obvolávať nejaké čísla, ale všetko bezúspešne.  Po neúspechu s osobnými kontaktmi v mobile povie, aby som počkala, že si odbehne pre zošit s číslami. Chvíľu mi čosi rozpráva jeho kamarát, pýta sa odkiaľ som, Slovensko si mýli so Slovinskom. Svižným krokom prichádza ujo so zošitom a opäť sa snaží obtelefonovávať hotely v okolí, ale opäť bezúspešne. Navrhne, že mi zavolá taxík, a aby som to skúsila v najbližšom meste. Aj keď v túto hodinu po 23tej to už s ubytovaním bude ťažké. Viac pre mňa spraviť nemôžu. Boli to ďalší anjeli dňa. Tá ochota hneď vybavovať, nezištne pomáhať úplne cudziemu človeku. A nič za to nechceli. Vôbec nič.

Nastúpila som do taxíka a nádejala sa, že o chvíľku už budem ležať v posteli. Chi chi, srandistka :)

Už v taxíku ma šofér upozornil, že tu je fakt problém s ubytovaním v túto nočnú hodinu. Vyhodil ma na stanici. A nemýlil sa, hotely už mali zatvorené. Na stanici som si zistila, že najbližší vlak mi pôjde o piatej hodine ráno. V automate som si kúpila vodu, sladkosť a instantnú polievku. Na povzbudenie. Sadla som si na lavičku pred stanicou a rozrevala som sa. Iba na chvíľu ale poriadne.

Moja prvá noc strávená na ulici

Vyzliekla som si blúzku, ktorú som mala pod svetrom a obmotala som si ju okolo krku namiesto šatky. Hneď mi bolo lepšie a teplejšie. Čakala ma predsa chladná noc. Snažila som sa vzchopiť a spomenula som si na slová z filmu Na ostrie noža, keď padne otázka, prečo zomierajú ľudia, ktorí sa stratia: pretože nemyslia. Poobzerala som sa okolo seba. Za mnou bolo priparkovaných asi 10 taxíkov, o autá opretí taxikári si ma prezieravo obzerali. Jeden z nich ma totiž odviezol z tej mojej dedinky do tohto malého mestečka, kde ma čakala dlhá noc.

Čo všetko si v tej minúte človek uvedomí: napríklad taký komfort ako je teplá posteľ a strecha nad hlavou, domov, také maličké miestečko, kde sa dá pohodlne zvaliť. Áno, aj ja som toto všetko vždy brala za samozrejmé...

Oziabalo ma zimou a studeným vetríkom. Keď som rozdýchala, čo ma to vlastne čaká, vrátila som sa späť do budovy stanice - zohriať sa, a v nádeji, že niečo rozumné vymyslím. Z diaľky za vlakovými nástupišťami svietila benzínová pumpa, tak reku to skúsim tam: niečo zobnem, zahrejem sa čajom alebo kávou. Benzínka bola prázdna. Dvaja zamestnanci, muž a žena. Ako som sa dozvedela neskôr obaja pochádzajúci z Kazakstanu.

Zamierila som k mapám a vybrala hneď dve nemecké mapy, a podľa toho, ktorá bude lepšia, že si jednu kúpim. Mapa je istota. :) Objednala som si kávu a len čo som sa presunula k stolu, pani za pokladňou na mňa prísne zhúkla, či si tie mapy kupujem. Odpovedám kladne, ale s tým, že si ich najskôr prezriem a jednu vyberiem. Je mi ľúto, ale to si ju musíte kúpiť, aby ste si ju mohli prezerať; vraví nahnevane a nekompromisne, škaredo sa na mňa pri tom pozerá. Tak teda odhadom jednu vraciam späť do stojana. Takto ubehne nejaký čas, chcem si kúpiť obloženú bagetu, ktorá tak pekne vyzerá na reklamnou letáku na stole, ale pani predavačka vraví, že mi ju môže spraviť až o piatej ráno, teda o také štyri hodiny. Strašne veľa mi toho blúdi hlavou, myšlienky akoby nedokázali byť unavené, aj keď je človeku mizerne a tak veľmi by si potreboval pospať, akoby práve vtedy hlavu čosi naštartovalo a nútilo blúdiť tým šírim vesmírom myšlienok..., akoby vtedy, keď je v úzkych, videl jasnejšie a paradoxne pociťoval vďaku za to všetko, čo si predtým veľmi neuvedomoval, čo vnímal za samozrejmé.

  Aby mi zbehol čas, prechádzala som sa nočnoranným mestom, stanicou, chvíľami v driemotách pobudla na lavičke, a ešte dvakrát som sa vrátila na benzínovú pumpu, kde som si dala čaj a kávu, opäť čaj a prvé sladké pečivo, ktoré pani predavačka vytiahla z pekárničky pred štvrtou hodinou ráno.

Napokon som nastúpila na vlak a všetko napokon dobre dopadlo...

...celé to skončilo veľkým ponaučením:

1. Ak ste tiež človekom, ktorý nemá smartfón, internet v mobile a podobné nevyhnutnosti, určite si kúpte mapu, keď už ste si doma pred cestou nestihli pozrieť presné súradnice s adresou. Hlavne, ak ste sa vybrali do úplného neznáma.

2. Nesúďme iných podľa zovňajšku. Aj človek, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako vyzerá, aj keď má modré kruhy od únavy pod očami a tacká sa, čo môže byť iba výsledkom strašného dňa alebo noci.

3. Snažme sa pomáhať iným, ako to len ide.

4. Buďte vďační za to, čo máme a mať nemusíme.

5. Nevyvršujme sa na iných, hoci sa kedysi iní kruto vyvršovali na nás.

Tak veľmi sa dá toto všetko pochopiť za jedinú noc strávenú na ulici... Ja viem, sú aj oveľa väčšie katastrofy života a sveta, ale práve takéto situácie sú našimi skutočnými skúškami...

...

Ak ste tento dlhý text dočítali až do konca, tak vám s veľkým srdcom ďakujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?