reklama

Splynúť

Po tieto dni som vďačná za chvíľu samoty, kedy sa počas hodín ticha, ktoré si teraz môžem dovoliť, netreba zapájať do rozhovorov a odpovedať na zvedavé otázky. Keď sa ešte pred zotmením ocitám v zimnej krajine, mám čoraz intenzívnejší pocit, že sa vo mne ozýva čosi, na čo som dlho čakala, čomu zatiaľ neviem nájsť meno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Keď mám pocit, že sa všetci kamsi vraciame

Vo vlaku ma za Liptovským Mikulášom upozorní starší muž sediaci pri okne oproti na čriedu sŕn, kým ja sa kochám pohľadom na zasnežené kopce a stromy zaobalené inovaťou na opačnej strane. Prikyvujem a nadšená ďakujem iba úsmevom.

Mám rada, keď sa počas cesty vlakom miešajú rôzne obrazy - krajina, ktorú míňame, obrysy hôr a strmých svahov, na nástupištiach upravení a sústredení výpravcovia, ten občasný zmätok ľudí, poslední dobiehajúci, nástupy a výstupy, ich zvítania a mávania.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nadchýna ma prítomnosť vo vlaku, ospalosť, výraz života, priestoru, o ktorý sa tu delíme s ostatnými. Pozorujem chalana rozhodeného cez obe sedadlá, spí tvrdo celú trasu. Starká má na príručnom stolíku krabicu s vianočným pečivom, kontroluje čas, pred Popradom sa v predstihu oblieka, kontroluje malú batožinu, kabelku, do ktorej odkladá okuliare a časopis o pletení. Študentky si zastreli výhľad, aby ich neoslepovalo, keď sú online, aby mohli plynulo reagovať na správy, dievčatá tešiace sa na svoju prvú veľkú akciu v horách. Hudobník číta severskú detektívku, sporadicky sa ubezpečuje, či je gitara, ktorú má nad hlavou, stále na svojom mieste, občas zachytí môj pohľad a usmeje sa, nie pudovo, usmeje sa ako človek so záujmom o očný kontakt spolucestujúceho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prechádzajme sa, stále sa prechádzajme

Práve vtedy som sa chcela vrátiť, počúvnuť tvoje slová, a vystúpiť, aby sme sa opäť kamsi vydali, aby sme podnikli jeden z ďalších výletov, ako v to mrazivé poludnie, kedy sme vyšli na kopec a v snehu ostali primrznuté ranné stopy divej zvery a s nimi potom aj tie naše. Vybavila sa mi vážnosť tvojho hlasu, keď som stála pred prázdnym krmelcom pre srnky, že by sme mali pridať do kroku, lebo pred sebou máme zostup z hustého lesa, sme ďaleko a čoskoro sa zotmie.

Okamihy

Zdalo sa mi, že v našej blízkosti cítim medveďa. Stopy, ktoré sme cestou nachádzali, nasvedčovali, že medvede ešte nespia, sú trochu podráždené a zmätené z tohto neistého zimného počasia. Pre istotu sme hlučnejší, konáre v tej námraze pod našimi náhliacimi krokmi vydávajú chrumkavé zvuky, zdalo sa mi, že tadiaľ prebehla srna, jemné vŕzganie namrznutej trávy a konárov hovoria, že tu nie sme sami. :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom ten pohľad na západ slnka, ktorý mi vyrazil dych - krajina pod červenkastou oblohou, vrhanie tieňov, farby vylievajúce sa k poliam a pastvinám, slnko kotúľajúce sa za medvedie vrchy, ako sme nenacházali slová na toľkú krásu, iba sme mlčky zostupovali a strácali sa v tme.

Už sme sa tešili na teplý čaj, ako si o chvíľu na horúcich hrnčekoch zohrejeme skrehnuté prsty, ako si v drevených kreslách s mäkkými vankúšmi pod oknami otvoríme knihy alebo časopisy z rôznych európskych miest, ako si dočítam článok o výstupe dvoch Alpinistov, dlhé hodiny čítania, vôňa bylinkového čaju, vôňa starého dreva a sviečok - teplo, ktoré sálajú, budeme si iba tak čítať, rozprávať sa o živote a cestách, o tom, ako to všetko vidíme, pozrieme si fotky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hovoríš, aké robím pokroky, v tvojich slovách cítiť hrdosť na to všetko, čoho si súčasťou.

Naše zimné večery

S mamou si po tieto dni vychutnávame chvíľu, keď spolu pijeme kávu. Vidím jej na očiach, aká je rada, že som teraz doma, že som prišla. Chcem jej rozprávať o strašidelnom dome, kde som nejaký čas bývala, o nociach, ktoré som prebdela v podkrovnej izbe, ako som s hlavou v dlaniach prestála celú noc a pri roztvorenom okne čakala východ slnka, na studené rána, ostrý vzduch a vietor, ktoré ho sprevádzali, na pohľad k jazeru, kam ešte za tmy vyplávali rybári, aby pred otvorením malej reštaurácie priniesli čerstvé zubáče a pstruhy, chcela som rozprávať o Petrovi, starom rybárovi, o jeho malom útulnom domčeku a záhrade, ktoré by sa jej určite veľmi páčili - prehodené natrhnuté siete cez ploty a člny, člny opreté o gaštan vo dvore, ratanový altánok a hojdacia sieť medzi stromami.

Je január, sviatočný servis je umytý a odložený, o niekoľko dní teda odložíme aj posledné poháre a šálky, ktoré vyberáme zo sekretárov iba vo výnimočných chvíľach, je január a ľudia, ktorých v obchode stretávam, začínajú s očistnými kúrami, sú plní záväzkov, vzájomne si oplácajú návštvevy, akoby sa až teraz dokázali zastaviť, spomaliť.

Spomaliť

Možno práve preto túžim opísať výhľad na jazero, kde sa zlietavali vzácne druhy vtáctva, vystihnúť, čo vo mne vyvolávajú spomienky na čajky, ktoré sa mi spájajú so zálivom a vlhkou pôdou cestou k majáku, chcela som opísať vzduch, ktorý signalizoval, že sa opäť rozprší a potom bude pršať celý deň. Na moste stretávam ornitologičku a cyklistov v nepremokavých windstoperkách, všimnem si pospájané karabíny na ruksakoch, asi preto si predstavím ich obsah - vidím lezečky, laná, sedačky, predstavujem si uzly a kotvenia, dotyky prstov a nôh, predstavujem si prenášanie telesnej váhy, prenikavé ticho, ktoré dokáže odpovedať, vytrvalosť, pokoru počas rozhovorov vo výškach, počas rozhovorov so skalami.

Chcela som rozprávať o ľuďoch, ktorí si vychutnávajú život taký, aký je, o prístave, kde som si chodievala kresliť a písať, pozorovať život, kým za mnou pokojný ale stále živý park ponúkal svoje inšpiratívne ihrisko, najmenšie deti hrajúce sa v každom počasí, túžila som opísať otvorený priestor, stromy, chodníky spájajúce zeleň, mäkký trávnik, miesto pre piknik a odľahlé zátišie medzi vŕbami, kde boli rozhádzané veľké kamene vyzerajúce ako obetný oltár, okolo ktorého si k večeru chodievali posedieť sochári a výtvarníci, možno úzky okruh nadšencov prózy a poézie, umenia, ľudia bezprostrední, spätí s prírodou.

V tieto dni si s mamou vychutnávame chvíle, keď spolu v tichosti pijeme kávu. A mne sa zdá, že je to takto lepšie, že si teraz povieme viac než kedykoľvek predtým.

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu