Koľko v tom bolo útekov

Autor: Marta Macošková | 29.11.2013 o 13:49 | (upravené 29.11.2013 o 17:20) Karma článku: 10,40 | Prečítané:  658x

Jedného dňa sa rozhodla, že musí odísť. Čo najďalej. Od všetkého a všetkých. Vymaniť sa z lokálneho prostredia, kde roky žila, a tam, kdesi v tichej smutnej tme nechať prázdnotu, ktorú v nej detstvo zanechalo. Prestala sa budiť na nočné mory, kedy si dlaňami zatláčala uši, aby nebolo počuť približujúce sa kroky tyrana. Už sa nechvela od strachu v obave, či sa dožijú rána. Viac si nemusí zakrývať oči pred násilím a mĺkvymi výkrikmi prosiť o pomoc. Nikto už netrhá chumáče vlasov, chorá myseľ nehľadá dôvody k útoku, prestali aj brutálne pokusy vyhodiť z okna alebo balkóna. Všetko upadalo do zabudnutia. Po tvári sa jej kotúľali horúce slzy úľavy. Je koniec.

Až sloboda ju naučila ľahúčko dýchať...Raz to muselo prísť...

Už ako dieťa plánovala útek, ktorý nikdy nezrealizovala

Sedela v aute, stále nemohla uveriť, že odchádza...

Keby jej v tom nebránil strach, odišla by už veľmi dávno. Podvedome vždy cítila, že niečo nie je v poriadku. Často rozmýšľala, či za takýchto podmienok ešte dokáže viesť iný život. Nepripadala si normálna, lebo hoci túžila po ceste, ktorá nepozná návrat, nikto ju neväznil, ale nedokázala odísť. S podkopaným sebavedomím prestávala veriť na lepšiu budúcnosť. Minulosť mala vždy náskok. Vedela, že ju to ničí. Kládla si za vinu skutočnosti, za ktoré ako dieťa nemohla, nedokázala odpustiť tým, ktorých sa to bytostne týkalo.

Odmietala akékoľvek sociálne väzby, komunikácia s ľuďmi začala byť pre ňu utrpením. Ľudia v jej blízkom okolí a pracovnom kolektíve sa, paradoxne, radi zdržiavali v jej prítomnosti. Klienti jej pravidelne prejavovali svoje sympatie. Mužom sa síce pre svoju nedostupnosť videla akási namyslená, ale aspoň si nikdy nič nedovoľovali. Poznali ju ako veselé dievča. Nikoho nezaťažovala, nikdy sa na nič nesťažovala. Nevynucovala si pozornosť, ale so záujmom počúvala príbehy ľudí, ktorí sa potrebovali vyrozprávať. Nevynášala súdy, nenatískala im svoj pohľad na ich súkromné záležitosti, nehíkala nad rozhodnutiami ich života. Pomáhala, ako vedela. Postupne sa u nej ale prejavovali symptómy vyhorenia.

Zo slušnosti kľučkovala v odpovedi na otázku, ako sa má. Bolo to v nej akosi zakódované, zatĺkať svoje pocity, hlboký smútok ešte z čias detstva. Pristúpiť na hru, že je všetko v poriadku - v škole, vonku, úplne všade - pokladala za samozrejmosť. A tak roky žila dobre známu hru. Ešte väčšmi sa uzatvárala pred svetom. Postupne obmedzila stretnutia s kamarátkami, ktoré sa zrodili na základnej škole a na gymnáziu, až kým sa neprestala stretávať úplne. Po čase ustali smsky a emaily, mobil už nezvonil. Domáce prostredie ju natoľko dusilo, až sa jedného dňa rozhodla, že najlepšie urobí, ak odíde, že tam kdesi v diaľke nájde domov, zmierenie sa s minulosťou, silu odpustiť.

Vyrazila za tmy s jediným batohom...

Vyrazila (som) za tmy...

S jediným batohom.

Na život nikdy nie je neskoro...

Sledovala som, ako sa z neprístupných hôr až k poliam tiahne hustá hmla, ako sa vo výraze sychravej krajiny rozplýva mozaika trpkých návratov do prebdených nocí. Spomienky na prežité peklo akoby zmýval vytrvalý dážď.

Na niekoľko sekúnd sa nám so šoférom, ktorý ma viezol ďaleko od domova, stretli oči v zrkadle. Možno sa sprvu aj chcel opýtať, či som v pohode, ale v mojom výraze muselo byť niečo, kvôli čomu obišiel všetky otázky. Za jeho mlčanie som bola veľmi vďačná. Nepokúšal sa byť dotieravý, ani si nič nedovolil. Nepadlo jediné slovko o nepriaznivom počasí, krotil svoju zvedavosť, zapísanú v očiach. Hudbu stíšil na minimum a obaja sme sa započúvali do nárazového dažďa, ktorý  pôsobil upokojujúco, lemoval našu trasu a nenáhlivo sa vpíjal do myšlienok mojich nových začiatkov.

Pohľad na batoh a malý zápisník ma uistil, že sa mi to predsalen nesníva. Míňali sme ďalšie hranice, keď som si uvedomila, že som najďalej, ako som kedy bola. Vtedy sa ma zmocnil zvláštny pocit, dochádzalo mi, že skutočne cestujem, čo pre mňa predtým bývalo čosi nedosiahnuteľné. Usmiala som sa, lebo živý obraz strmých neprípustných skál mi navrával, že táto cesta, ktorá sa pre mňa iba začala, znamená oveľa viac. Lebo diaľka lieči len vtedy, ak sa s bolesťou dokážeme vysporiadať vo svojom vnútri. Až tak  sa nám podarí zabudnúť a nájsť vnútorný pokoj. Tento zápas s démonmi už viac nechcem prehrať. Verím, že sa mi to podarí.

až tam v horách som sa po kúskoch objavovala

Na život nikdy nie je neskoro...

Ak ste sa dočítali k samotnému záveru, ĎAKUJEM.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?