Keď som v sebe prestala živiť strach...

Autor: Marta Macošková | 4.11.2013 o 20:19 | (upravené 4.11.2013 o 21:45) Karma článku: 8,06 | Prečítané:  879x

Možno sa mi o dni, kedy by som bola smelá a odhodlaná, o dni, kedy by som stála na zemi s neobyčajnou pevnosťou v nohách, snívalo príliš často, až sa taký deň opakovane odkladal iba na jedno ďalšie zajtra. A tých zajtrajškov veru bolo.

Ale potom prišlo prebudenie do rozbúrenej noci a prvé odvážne kroky.

Zobudila som sa na akýsi nepokoj. Keď si to tak spätne vybavujem, zrejme to bol nepokoj dobre známy dobrodruhom, ktorých ženie túžba objavovať ďalší kus nezmapovanej krajiny. Kým studený vietor ohýbal stromy intenzitou, akú si nepamätám, kým do okna udieral prudký dážď, s upreným pohľadom na nespútaný živel tam vonku, som si uvedomila, čo sa vo mne práve odohráva - ako sa ozvalo udupané a takmer zabudnuté...

Nastavilo sa mi zrkadlo. Uvidela som ju - to divoké a bláznivé dievča, práve také živé a nespútané, dušu už nie túžiacu po slobode, ale dievča s dušou slobodnou a hravou. To, čo som práve videla, mi rozprúdilo krv v žilách. To volanie, ktoré sa toľkokrát dožadovalo mojej pozornosti, som viac nechcela potláčať. To bol môj bod zlomu, a v tom jedinom okamihu som pocítila takú silu ako nikdy predtým.

Strach, ktorý vo mne na dlhý čas zapustil korene, bol naozaj preč.

Ten strach znemožňoval napĺňať tajné sny, bránil ísť a odísť. Nedovoľoval mi vydať sa novou cestou, chytiť sa príležitosti, kedy ma lámala myšlienka čosi urobiť, zmeniť. Rozbehnúť sa, a nezastaviť.

Bez plánov, nevedieť kam a kade, iba bežať, hoci takýto odchod vyzerá skôr ako útek. Viac nehľadieť na úsudky, aká som nerozvážna, že toto nie som ja. Myšlienku okamžite odísť, som si už nedala vyhovoriť. Napriek konštatovaniu; veď ty si sa určite zbláznila; som sa vybrala hľadať  miesto, ktoré by sa mi na chvíľu stalo domovom, nech už je to miesto kdekoľvek, hoci mi bolo dobre známe, že domov si nesieme v srdci.

Nielen počuť a čítať o svete, ale poznať a vidieť, preciťovať.

Predo mnou sa skutočne maľoval chodník. V jeho stopách sa dá ísť aj neísť, vidieť aj nevidieť, z toho chodníka je možné kedykoľvek zísť, nechať sa zlákať dobrodružstvom, privrieť oči, urobiť čokoľvek, znásobovať pocity, unášať sa, mlčať, vidieť, byť pri tom.

Žiť, naozaj žiť.

Príliš sa nezaobzerať (ak vôbec) tým, čo už nemôžem zmeniť, nehrabať sa v hline minulosti, ale čeliť prítomnosti, byť tou prítomnosťou. Následne som odpustila ľuďom, ktorí nemilo zasiahli môj život.

Keď som zo dňa na deň dala výpoveď v práci, ešte som netušila, že práve prebieha zmena. Rozplynula sa bariéra v hlave, už tu nebolo voľného miesta pre úzkosť a samotná myšlienka čosi urobiť sa dala do horlivého pohybu. Rovnako ako ten vietor ohýbal stromy, zmena, ktorá mnou otriasla, ma nemala zlomiť, ale prebrať k aktivitám života, aby som raz a navždy pochopila, že život treba žiť.

Zbalila som si zopár vecí, so slovami, že tento výlet nie je zbohom, som sa pustila kľučky, ktorú som zvierala o niečo dlhšie, než bolo zdravé a prospešné, a vykročila som. Akoby sa ma tým pustil aj sám strach, strach zvierajúci a zamedzujúci vidieť pestré možnosti skutočného života. A pritom je to vlastne všetko také jednoduché. Človek sa vždy môže rozhodnúť, ako a čo bude žiť. Ja som sa rozhodla žiť pre prítomnosť, pre okamih, a urobím všetko preto, aby som neupadla do priepasti beznádeje.

A tá moja cesta stále trvá, je ním život sám. Taký skutočný a dobrodružný...

 


Týmto som sa chcela podeliť o vlastnú skúsenosť, aby som aspoň trochu pomohla ľuďom, ktorí ten strach v sebe naďalej živia. Že som bola jednou z vás, že to netreba vzdávať, hoci tento boj nie je vôbec ľahký.

Tento článok nie je návod, ako zmeniť svoj život. Síce neponúka možnosti, ale v mojom prípade, samotná možnosť tkvela iba v tej danej chvíli, v tom jedinom okamihu voľby - počúvať vnútorný hlas. Nebáť sa zmien, ísť naproti životu, budovať svoj svet po častiach, začať od maličkostí, na ktorých ten svet stojí. Krok po kroku si plniť dávny sen, nech už vyzerá v očiach iných ako šialený úlet.

A nezabúdať na jedno - človek by sa nemal prestať venovať tomu, čo napĺňa jeho vnútorný život. Aspoň niektorým snom vdýchnuť život. Mala som pocit, že som zo dňa na deň prestala blúdiť v temnotách. Akoby som prekročila vlastný tieň.

A ešte čosi na záver, milí čitatelia:

Až keď som sa zbavila strachu, začala som naozaj žiť. A to doslova. Predo mnou sa začal rysovať chodník do sveta, k ľuďom, k sebe samej...

Držím vám palce, nech sa vám to tiež podarí.

...ďakujem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?