Hodiny

Autor: Marta Macošková | 30.12.2012 o 1:16 | (upravené 2.1.2013 o 11:54) Karma článku: 10,30 | Prečítané:  362x

Sochy z ľadu sa už takmer roztopili. V studenom vetre som čítala názov diela. Chcela som počuť zvony ako na pravé poludnie, nezľaknúť sa tej sily úderov. Odrazu tu bola silná túžba po výstave, galérii, po divadle a múzeu, chcela som absolvovať všetko naraz. Prísť neskoro. Prísť neohlásene, iba tak. Prísť si pre poriadok, ktorý urobia druhí, a vďaka neporiadku, z ktorého tu vždy čosi ostane, nehovoriť o obyčajnom okamihu šťastia, iba ho žiť. A potom (nám) býva aj trochu ľúto. Za tým všetkým. Hovorím; ži, blázni, kresli, spievaj, ľúb. Životu sa nesmieš vyhýbať, ani keby čo bolo.

Ešte stále myslím na dievča, ktoré sa v starom zrkadle pokúšalo hľadať svoju tvár. Mám mierne obavy, že ju ten pohľad do seba stále tak veľmi desí, pre to, čo tam nachádza nemôže spávať, akoby toho, čo stratila bolo viac, než len kontakt so životom. Občas však vidím posuny aj záblesky šťastia. Tak je dobre.

a dni plynú nechaj ma plynúť

Pýtajú sa ma na predsavzatia, na môj silvestrovský program,  ako s tým všetkým, čo hovoria karty, naložím, na to, čo bude nasledovať. Veď ako by som to aj mohla vedieť - takto narýchlo a s toľkým predstihom. Predsavzatia sú také prchavé a mne sa chce teraz iba smiať, alebo hovoriť o tom, čo vidím v usadenine kávy. Šálka mi však vypadne z rúk a rozbije sa. Myslím na dni predošlé a ten dnešný.

Len poďme do čajovne

V parku sa šantili deti a niekto ich napomínal, aby nebehali, lebo keď sa šmyknú, oderú si minimálne ruky a kolená, zašpinia si šaty a nebudú už také pekné. Pani v klobúku zo šesťdesiatych rokov venčila svojich dvoch malých chlpáčov v ružových kabátoch a ružových papučiach. Maznavo sa im prihovárala a usmievavý muž, v tom čase, hádzal posledné pukance holubom. Ktovie, čo tým holubom navrával.

Starký pri lavičke držal svoju starkú za ruku. Vyžarovali lásku, vyžarovali pokoj. Prišli sa pozrieť na ľadové sochy, prečítať si názvy, dozvedieť sa niečo o ich autorovi? Majú výročie? Tu ju ostýchavým a tak trochu ťarbavým spôsobom chytil prvýkrát za ruku? Pozerali na mňa a usmievali sa. Zatúžila som po ich spoločnosti, pozvať ich na čaj a koláč, v čajovni im, pri vôni levandule a pri teple horiacich sviečok, čítať poéziu. Asi som si spomenula na jedinú a najmilšiu Magdu, akú poznám, a potom na jeden manželský pár, ktorý som stretávala takmer každú nedeľu. Asi preto som to neurobila.

Omyly iných akoby občas zaboleli ako tie vlastné

Ktosi mi raz pri novoročnom prípitku na plese povedal, že starí ľudia, ktorí sa držia za ruky, sú smiešni, lebo ľudia v istom vyššom veku už k sebe nemôžu pociťovať toľko lásky, toľko romantiky ako zaľúbenci v našom veku, že je to celé také smiešne a nedá sa na to pozerať. Ľudia sú niekedy takí maličkí, keď sú skalopevne presvedčení, že sú nad vecou. A tak veľmi radi žijú pre výroky svojich omylov a pre to, čo si myslia,  živia akúsi čudnú nádej, že v tom zrkadle raz čosi naozaj uvidia.

Ulicou sa ozýval detský smiech. Pozerala som za deťmi, tešila som sa ich neposlušnosti, neprestali  sa naháňať. Na pády a skúsenosť majú ešte veľa času. Dievčatko sa ma spýtalo, čo tu robím a že mám pekný šál. Nech behajú, nech sa šantia.

Cítila som sa šťastná.

Virginiakúpila si kvety?...

v tom tie dni

Chcela som zájsť do antiqariátu, prejsť veľkými dverami do malej rozprávky ako v nejakom príbehu, kde čas plynie inak ako vonku.

Chcela som si kúpiť tú olivovo zelenú bundu v jednom zašitom obchodíku, ktorý má svoju príznačnú atmosféru, tam, kde majú vždy tie najkrajšie rukavice. Tam, kde obsluhuje žena milá, žena úslužná, ktorá rada poradí, keď si neviete rady. A len čo prejdete dverami, spoznáva váš vkus, len čo si vás vďačne premeria, vdýchne ten váš nevtieravý parfém, a hneď vie. Takí ľudia sa nemusia pýtať, ale výber je vždy na vás. Asi je to také pojašené, predstaviť si to, je čudné, o tom hovoriť.

V inom obchode s orientálnym tovarom sú amulety a liečivé kamene, korytnačky prinášajúce šťastie. Dlho sa nezdržím. Je mi ťažko a ťarbavo z tej arómy.

Hodiny

Večer, keď je skutočná tma, viem, čo je strach

Čakala som na autobus, bolo naozaj neskoro a do príchodu autobusu chýbalo ešte 15 minút. Stála som pred zastávkou, aby ma bolo dobre vidieť, aby vodič neprefrčal bez povšimnutia ako minule. Neďaleko stál muž. Keďže stál v tieni, nevidela som ho dobre. Tešila som sa domov, chcela som toho toľko povedať, vysvetliť. Zrazu mi došlo, že sme tu len my, široko ďaleko žiadne auto, ani nohy, ani psa, iba my dvaja. Nebolo mi všetko jedno, keď sa mi z ničoho nič pozeral do tváre a pýtal si cigaretu. A povedal, že sa nemusím báť, ale bolo vidieť, že je sklamaný. Ja som sa natoľko vystrašila, že som lapala po dychu celou trasou.

Každá minúta píše svoj príbeh

Niektoré knihy sú ťažké a odkladáme ich na neskôr. K niektorým sa vrátime toľkokrát, že ich čítame potajomky. Spomínam si na to zúfalstvo v deň oslavy. Že nič nestihnem, že sa zapíšem ako totálne neschopná hostiteľka. Všetko malo byť perfektné. Stolovanie, zasadací poriadok, živé kvety a drobné pozornosti pre mojich hostí. Nakoniec sa všetko pokazilo, tí, ktorí si k sebe mali nájsť cestu, sa ešte väčšmi rozhádali, že to bol najhorší deň v mojom živote, ani vysvetľovať netreba. A potom prišlo ešte niekoľko takých najhorších dní života. To tak býva. Každý deň je iný a najmä preto nemôže byť rovnaký.

Nech je, ako je. Ale snáď vždy budem veriť tomu, čo občas prehliadam, hoci to mám dennodenne pred očami. Že život je toto všetko, s týmto málom, je (mi) vlastne všetkým. Teda... Byť v ňom, žiť, ľúbiť, ísť krok po kroku týmto dňom, týmto životom, iný nebude, len preto a len vtedy, keď ho najviac potrebujem zmeniť. Ono to potom aj tak vyzerá, lebo na tých zmenách väčšinou aj všetko stroskotá.

Len neprestávať mať rád tento život, lebo iný nemám... Len neprestávať žiť. Áno žiť.

Čím dál, tím víc

vieš...

fot: perex, prvé 2, ostatné z filmu Hodiny

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?