V stopách rozpísaných listov

Autor: Marta Macošková | 25.12.2012 o 13:53 | (upravené 24.1.2013 o 23:57) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  652x

Keď sa večer vraciam domov; v oknách blikajú farebné svetielka a horia sviečky, keď vtedy z dvorov vidieť obrysy živých stromčekov, akoby o sebe rozprávali, že boli pripravené na svoj slávnostný okamih, kedy sa zo škatúľ vybrali krehké gule a snehuliaci; som trochu ospalá, ale ticho, čo si ma kamsi unáša, má v sebe veľa tepla a pokoja.

byť takto chvíľu naozaj sám

Ako keď sa, pred dlho očakávaným príchodom, chcete nadýchať ticha samoty, a takto nasýtiť vzrušenie z návratu, byť takto chvíľu celkom sám.

S tými cestami si raz vystačíš

A tak sa sčasti stretli tí, čo sa mali. Spoločné zdobenie stromčeka v podvečer rozprávky, kým v izbe niekoľko dní po prílete, následne po niekoľkohodinovej ceste vlakom a po ceste autobusom, prehovoria (iba o všetkom) rozhodené veci z kufra, kusy oblečenia, obľúbená kniha, obľúbené slová na pohľadnici, stará pohľadnica medzi kapitolami. Všetko na chvíľu poputuje do šatníka, na nočný stolík a na zem, k posteli.

Predstava, že sa všetci oblečú do červených svetrov so sobmi a v hrubých ponožkách so škandinávskym vzorom si povedia príhody z ciest. Potom mi niekto povie, že sa tá predstava podobá na nejaký trápny americký film, a ja iba ticho poviem, že mám rada svetre so sobmi, svetre s nórskym vzorom, vločkami. A potom ma už nikto nepočúva a veľa sa rozpráva, smeje, rekapituluje. Vieme, že nám pri stole niekto chýba, ale nehovoríme o tom, zachytím iba tú chvíľku, ktorá ju vytvorila, prebehnem očami okolo stola, a rýchlo tie myšlienky kamsi do tmy vyháňam, akoby to niečo zmenilo.

Neskôr, keď pijeme kávu a pijeme čaj, nevadia nám omrvinky z koláčikov, čo sa zvyknú netrafiť do sviatočného servisu, a padajú na gauč a na zem, keď vtedy myseľ ponorená do vĺn, povie niečo o jednom z tých chvíľkových pohľadov do cudzích okien, a pri myľnej predstave na domov, ti zovrie hrdlo, ako pri hudbe, ktorá človeka donúti plakať. Akoby si bol v jedinej sekunde, všetko, čo doposiaľ nedávalo zmysel, pochopil.

si tým, čo si po celé tie roky vytváralver sebe, ty na to máš

a potom sa sponzáš v zrkadle a chce sa Ti plakať, že to tam opäť vidíš ...

Domov som sa vrátila veľmi neskoro. Veci nedotknuté. Tikot hodín v kuchyni, vôňa pomaranča a klinčekov, ihličie vo váze, Jana Eyrová na zemi hneď vedľa postele, svetlo z lampášika, strohý pohľad na listy a zároveň spomienka na slová toho večera, tá istota aj neistota, tichá milá radosť, smútok, ľadové pery hodné očakávania, chuť ísť si pre nové a nové zajtrajšky, stavať snehuliakov a úplne cítiť, ako to všetko splýva s pocitom, ktorý je ľahký a nežný ako prvý sneh o tretej ráno.

Ten pocit som veľmi dobre poznala, bol to presne ten okamih, ten jediný okamih, keď sme sa nadránom vracali zo stužkovej - sneh rozprával s každým ďalším krokom, pocit plnej životnej sily, keď neexistujú žiadne prekážky, ktoré by nebolo možné zdolať, pocit, že môžeme všetko, o čom snívame, že nič nie je nemožné a všetko sa dá. Nie naopak. Vieš? Povedz, že vieš. Že to poznáš.

rozumej, ale nehovor mi o tomďakujem

Budeš mi chýbať

Na radiátore sa sušili zmáčané čižmy. Usmiala som sa a ušla k náhlej spomienke na muža, čo sa v ten večer arogantne opieral o rampu a fajčil. Pomyslela som si, nakoľko dokáže neznámy človek zasiahnúť náš život, ovplyvniť spontánne rozhodnutie vlastného ja, že idem do toho, a hoci sa môže stať, že nikdy nepoznáme jeho pravú totožnosť, rozumie nám ako kamarát; pozná všetky detaily, aj keď o nich nepadne ani slovo - akoby poznal minimálne sto rokov z nášho života. Takých ľudí asi nemôže byť veľa.  Takým ľuďom nedáme žiadnu šancu, lebo vopred vyvodzujeme trvalé dôsledky.

Spýtal sa, či mi nevadí ten dym. Nepovedala som nič. Asi preto dodal, že by ju aj tak nezahasil, lebo je posledná. Neviem, či posledná v tomto roku, či posledná naozaj, alebo skrátka žiadnu inú pri sebe nemá. Usmieval sa. Záhadne, nechcela som sa mu dostať do hlavy, ale ktovie na čo vtedy myslel. Povedal, že mám po telefóne veľmi jemný hlas a pozeral mi na mokré čižmy, čím sa zdržal akýchkoľvek poznámok. Áno bola mi zima, ale prsty na nohách som si už aj tak necítila.

sú tu

Vy sa hanbíte tak naozaj. Teraz tu predo mnou stojíte a zlostíte sa na tú cigaretu, ktorej dym fúka vaším smerom, a predsa nič nepoviete. Ste taká... skutočná. “

...ticho

Naozaj vás nemám odviezť?“

Nie.“

„Kam vlastne idete? A sama.“

„Neviem.“

„Aha. Tak to bude vážne, však?“ a oči pritom upieral na vak, ktorý som si tisla k hrudi.

„Neviem.“

„Uvidíme sa ešte? Niekedy?“

Asi nie, prebehlo nám obom hlavou,  tá chvíľa bola taká... taká naozaj.

...dlhé ticho

„A kedy budete v cieli, sa asi nedozviem.“

„Kto z nás to kedy vie a nezapochybuje?“

Zamračil sa. Asi mi chcel naznačiť, že na otázku sa neodpovedá otázkou.

Už by si to mala vedieť.

Do príchodu prvého autobusu ani jeden z nás neprehovoril.

o tých cestách, dlaniach a pohľadoch

Domov som sa vrátila veľmi neskoro...

Poďme sa prejsť, po snehu, medzi stromy. Teraz je všade tak ticho a mäkko. Keď privrela oči, vzal ju za ruku a opatrne schoval do svojho vrecka. A obaja zrazu cítili, že sú doma.

 


obrázky: prvý a predposledný + v perexe

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?