Okato, drzo som skĺzla k jej rukám.
Štíhle ľadové prsty. Akoby nimi niečo povedala. Podobne ako kedysi, keď ešte ako dieťa, v snahe, urobiť natruc prísnej výchove pestúnov, udierala do piana mimo taktu, vlievala notám zlosť a zúfalstvo, s tým rozdielom, že dnes tu sedí cudzia žena, akoby dôkaz Nefritovej brány, jej nenápadná snaha o dokonalú manikúru, na nechtoch výrazne červený lak, leskne sa, veľmi, ako výkrik nočných výjazdov taxíkom, k mužom s vymyslenými menami, rolami. Čo viac by mohla poskytnúť zvedavcom za okienkom, nikomu predsa nedovolí hodnotiť, vŕtať sa v spôsobe života, aký si zvolila.
Striasla sa.
Znepokojene poklepkávala po čiernej klávesnici, chvíľami som civela na vyblednuté miesto po obrúčke, ktovie, aký vzťah má k deťom dnes, napadlo ma, že v tom rámiku, kde chýba fotka, kde ostali len nálepky s detským motívom, sa predtým usmievali jeho deti, ich deti. Asi deťom kladie za vinu príliš dramatický rozvod. Chcela som sa na to opýtať, možno to vytušila, preto ten nenávistný pohľad. Hovoril o hlbokej priepasti prázdnoty. Opäť sa dožadovala odpovede na otázku, kam to bude. V hlase však nebol ani náznak znepokojenia. Čo najďalej, prehovorím, a posuniem jedinú bankovku, ktorú mám. Akoby počula moje myšlienky. Chvíľu som mala pocit, že sme sa stali tichými priateľkami, že nám bolo súdené stretnúť sa tu a teraz, nie v čajovni, kde pozerám na dno šálky, na drobné kúsky ovocia a zmes byliniek, tak, ako keď si s niekým rozumiete aj bez slov a mlčaním vaše myšlienky klíčia a dozrievajú.
Vlak ... prichádza k nástupišťu číslo jedna.
Poďakovala som jej, ešte pozdrav, pohľad... a zamierila som k prvému nástupišťu.
Chcela som sa otočiť, no premkol ma pocit, že ak sa neotočím, do okienka položí tabuľu, že táto pokladňa je zatvorená, vzdiali sa, možno do šatne a v šatni pred skrinkou so svojím menom sa rozhodne žiť inak, že jediná udalosť v nej niečo pohne, roztiká kolieska času. Napriek vzdialenosti, budem počuť odbíjať hodiny, silné údery času, dupot divých koní, vášeň, uvidím pochodeň, ktorú bolo nutné zapáliť.
Obzri sa.
Možno by ma sklamalo, ak by naďalej ostala sedieť, ľudia by sa dožadovali lístkov, ľudia ponáhľajúci sa na vlak, študenti, ich smiech, náhlivosť, predstavila som si, že pozerá cez nich, nepočuť nič, vidí len odhodlané kroky dievčaťa, vidí túžbu, volanie búrlivých výšin, volanie neznámeho dobrodružstva, ktoré ju tak úporne volá, pozerá na tašku, tašku prehodenú krížom cez plecia, na vrkoč, ktorý si rozpletá, akoby tým rozplietla uzol, ktorý tupo bolel a zvieral, akoby vypustila čosi do priestoru, ktorý nepotrebuje byť ničím obklopený, tak mocne a naliehavo, ako slobodou.
Neotočila som sa.
A začalo pršať.
Spomenula som si na fotografa, čo si ma nestihol odfotiť, po tom ako som si zakryla tvár, narazil do stĺpa, a ja som v sebe nemala ani toľko taktu, aby som pôvabne skrotila svoj divý zvonivý smiech. Smiech sa ozýval po celej pešej zóne.
Pomedzi zuby z neho vypadlo akoby potulná kulisa ulice: no, aspoň som ťa pobavil a začal sa smiať spolu so mnou. Jaj, či máš chytľavý smiech, potvora a hmatal bozuľu na čele.
Krátko nato sa rozpršalo. Bola to magická chvíľa, na ktorú som už takmer zabudla.
Zrazu som si uvedomila, že práve dnes kráčam proti prúdu, od ľudí, čo cestujú každý deň do roboty.
V batohu majú chlieb s paštétou a zelenou paprikou, čipovú kartu, kľúče od skrinky, noviny, krížovky k obedňajšej prestávke, občas soletky. Keď ešte prevažuje ranné prítmie, spia, s hlavou zalomenou, hlava im padá, hlava opretá o zarosené okno, výhľad z okna sa mení, míňa sa krajina, domy, les, stromy, prebudená zver, ľudia stoja na nástupišti, známe tváre, známe pachy, stopy, dôkazy po žatve, jablká v taške, spia, cestujú do roboty.
O niekoľko hodín o tomto nevšednom zážitku rozprávam mužovi v zrelom veku, ktorý mi po niekoľkých hodinách povie, že ma ľúbi, a chcel by so mnou pokračovať v ceste. Samozrejme, že mu to nedovolím. Síce si čudná, ale páčiš sa mi. Páči sa mi tvoj uhýbavý pohľad, ako si vyplašene naťahuješ rukávy, keď zadržiavaš úsmev, keď sa zapozeráš kamsi do diaľky a jemne si pritom hryzkáš do spodnej pery. Hovorí o tom, ako málo viem o záludnosti života, o nebezpečenstve, čo tam pre osamelú krehkú bytosť číha, pýta sa, kde som bola doteraz, asi chce hovoriť o deťoch, o tom, aký život žije po boku svojej manželky, s ktorou si už nemá, čo povedať. Oponujem, hovorí, že o živote vôbec nič neviem, dáva mi rady, správa sa ako otec. Je rozkošný. Rozprávame príbeh za príbehom. Keď odíde pre polnočnú kávu do jedálenského vozňa, využijem chvíľku a do cestovnej tašky mu šuchnem zbierku básní a moju obľúbenú pohľadnicu. Na obľúbenej pohľadnici je úryvok slov z cesty jednej malej ženy z polovice 18. storočia:
Za prvých 36 hodín sa nám dvakrát zlomila os a raz bočnica. Raz sa splašili kone, pretrhli postroje a ušli. Raz sa prvý pár koní zrútil do strže, jeden z nich sa zranil a bolo ho treba zabiť. Nakoniec uviazol koč v rozvodnenej riečke, cestujúci museli vystúpiť, prebrodiť sa na breh a dôjsť peši do najbližšej dediny. Po tejto nútenej prestáve sme pokračovali v ceste a museli prebrodiť tri riečky. Voda bola po daždi vysoká, natiekla do koča a premočila všetku batožinu...
A potom mu kývam, kým ho nestratím z dohľadu, kým sa nepodobá na zrnko. Asi napíše zopár dlhých listov, úhľadným dobovým písmom. Napíše o Arménsku, nevynechá zmienku o spleti gotických uličiek z ciest po Ľvove, o pamiatkach, ktoré zľahli popolom, o túžbe, ktorá koluje v mojich žilách, o sile ísť ďalej, požiada ma, aby som nikdy nestratila to, čo mám schované v srdci, že to, čo mám, je veľmi vzácne.
Z tašky vytiahnem gaštany a orechy a položím ich ku oknu. Je mi trochu zima, ale je to celé také pekné. Akoby z diaľky, ktorá ma volá, bolo počuť jemné tóniny piana, splývajúce s kvapkami jesenného dažďa. Upokojuje ma, ako si ma vlak unáša, dôverujem tejto ceste, upokojuje ma mechanický zvuk stroja. Vnímam, ako mi bije srdce, až zaspím pokojným spánkom, veriac, že je zrazu všetko inak, lebo veci sa začnú meniť, až keď sa tej ceste odovzdáme celým srdcom.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Vysvetlivky: Nefritova brána - Cesta, ktorou sa do Európy dovážal z Číny hodváb bola známa ako Hodvábna cesta. Jej trasa viedla z čínskeho mesta Hoag-ho západným smerom a prechádzala bránou v čínskom múre, ktorá sa volá Nefritova brána.
A týmto vám želám čarovnú jeseň a radosť zo života.
S pozdravom, M.
