Ty máš vážny problém, hovoria. Tí normálni.
V meste bol taký chalan. Pohyboval sa ako robot a ako robot aj vyzeral. Na ušiach mal veľké slúchadlá ako kokosové orechy, okolo pása ľadvinku na doklady, pod pazuchou laptop, zo sandál kričali čierne skoropodkolienky a s účesom to nemilosrdne ktosi pototo. Bol iný. Nielen pre trhavé pohyby, tak vravím M., aby ho toľko neočumovala. Vraj na vzhľade nezáleží a atrakcie nech hľadá v múzeu alebo v zrkadle. Asi len chalan nemal toľko šťastia, ako my, ale šťastne vyzeral.
Buzerant; zakričali dvaja holohlaví, nabití. Blbci.
Potom sme sa bláznili pri fontáne v parku a bolo nám akože úplne jedno, čo si o nás kto pomyslí. Kašľať na normálnych a tých, čo tie problémy asi závidia.
Občas možno treba začať obyčajným inventárom v skrinkách: nepotrebné posunúť ďalej a nefunkčné odhodiť. Uvoľniť miesto tým, ktorí do nášho života patria a vždy patrili. Občas všetko stratiť a potom všetko znovu nájsť. Žiť život, nie životy iných.