Volanie búrlivých výšin

Autor: Marta Macošková | 9.5.2012 o 19:07 | (upravené 27.9.2012 o 23:51) Karma článku: 6,97 | Prečítané:  779x

Dole, vo dvore, robili chlapi a hralo Toto - Afrika, keď som vešala prádlo a spievala si Gonna take some time to do the things we never had. Robota im šla od ruky, robili bez prestávky, pridržiavali sa termínu, dom pôvodných majiteľov je v dobrých rukách, hovorím si, slovenskí chlapi majú zlaté ruky a vedia. Ostré slnko prikyvovalo, príhodný čas mĺkvej pozorovateľky, aby vyčesala nánosy života, keď za obzormi zvuky, lieta peľ, vôňa orgovánu vo váze zo zarastenej záhrady sa mieša s vôňou horkej kávy ako stud a dobrý pocit. V tieni provinčných domov, kde fúka jemný južný vánok, sa na chvíľu zastaví čas. Rozpustím vlhké vlasy, aby uschli voľne pod kráľovským orechom, tam, kde nejde uhasiť ukrutný smäd neznámeho volania, nadíde čas zastaviť sa, vnímať silu každého nádychu a výdychu. To volanie ale utíšiť neviem.

sleep

Malá, zbabelá

Chcela som poliať kvety a poliať priesady, ale zastavila ma páľava, ktorá by smädné listy iba spálila. Asi preto nemá zmysel hasiť nepokoj v akejsi clone, lebo i v nej sa dokážu zobudiť, zdanlivo mŕtve myšlienky, aj tie sa po nejakom čase rozvíria, rozbesnia, ako divoká dravá rieka, až k ľuďom, ktorí z nášho života postupe odišli, ako som sa ja, povedal raz, vytrhla z jeho zovretia, keď som sa nevedela vpratať do kože.

Úplne vystrašení a úplne zbabelí sme niekedy všetci, že?
A napokon, kto povedal, že byť odvážnym znamená nepoznať strach?

Večer sa vytrácajú chlapi z domu, zavŕzga hrdzavá bránička, s ňou zašteká ospalý pes na pozdrav svojmu pánovi. Okolo prechádzajú chlapi, čo majú chuť na pivo.

Ktorýsi pes šteká neúnavne ako zúrivá žena, ako žena hromžiaca rukami na svojho muža. Niekedy mám nutkanie, strčiť ruku cez štrbinu v plote a psa utíšiť, paradoxne, ako plachá krotiteľka levov, ale pes vidí iba labu votrelca na cudzom pozemku, a inštinktívne sa mi všetkou silou zahryzne do ruky.

* * *

Spomenula som si na japonských turistov, ktorí ma poprosili, aby som zachytila ten impozantný moment dvojice pred divadlom, chápete, potom sa chceli, jeden po druhom, na oplátku, odfotiť so mnou, a ja že nie, to nepôjde. V jednej sekunde som im chcela ukázať miesta, ktoré majú dušu a nepohrávať sa s večnosťou. V ten deň sa potom rôzni ľudia chceli ubezpečiť, či som v poriadku, a ja som len nechcela čeliť pravde, iba sa škriabať po strmých skalách, splavovať kaňony, nikdy viac nekrotiť divú zver, keď pehavé dievčatko vzdorovito vypúšťalo zajace z klietky na zelenom dvore, povedať, tam som ja a ukázať na hlbokú priepasť a ľadové sochy z cencúľov, možno svedectvo ľudskej bolesti; tých, ktorí nenašli cestu k sebe a preto zabránili sprístupniť cestu iným. Raz sa snáď naučíme neľutovať, čo sme neurobili, a mohli sme, a tak predídeme krutým pádom.

Ktovie ako veľmi je človek sám, keď je naozaj sám...

posledný

nič nie je mŕtve, pokiaľ to ty sám nepochovášwhy?

Otázka, pri ktorej mám pocit, že som zlyhala...

Bola mi položená otázka, čo robím vo voľnom čase.
Skoro mi zabehlo. Keď mi to došlo, hanbila som sa veľmi.

Hanbiť sa za niečo, čo nás vystihuje? Prečo je hanbou priznanie, že vyhľadávam samotu, les, nescestné chodníčky, po ktorých mi ostávajú na rukách škrabance, tam, kdesi, kde môžem, bez strachu a bez svedkov sedieť na studenom kamení a pozerať, hoci aj celé hodiny na hladinu rieky, sedieť a písať veci. Alebo nepísať, pliesť vrkoč, spoznávať byliny, prihovárať sa vlkom a medvedím mláďatám.

Všetko, o čom sa nedá hovoriť a zosnovať, píšem, píšem, prikladám steblá vlhkej trávy do nezapísaných strán v zošite, k nedospelým listom vŕby. Sú vôbec odôvodnené všetky tie úteky od ľudí, keď sa hanbím priznať, že utekám iba preto, lebo s nimi celý deň pracujem, utekám a chcem, lebo to je akási vnútorná očista, duševná hygiena.

Nepamätám si mená, ale pamätám si tváre ľudí, ktorí okolo mňa prešli a na nič sa nehrali. Koľkí majú pod tričkom zárodky bezútešnej existencie, alebo koľkých sklamalo vlastné presvedčenie Žiť život toho druhého? Pamätám si tváre bez iskry života, lebo ako inak môže vyzerať človek, ktorý príde o zbytky nádeje a prestane dúfať v lepší život. Pamätám si kráter v očiach tých ľudí. Nemajú, čo jesť. Jedia nezdravé lacné jedlo, z ktorého chorľavejú. Alebo priberajú. Niekto si potom zapamätá nevyplakané slzy rodín, ktorým exekútor zapečatil domov a zavolá do redakcie, aby niekto vedel a zabránil, robil osvetu.

A takto ubehnú týždne, mesiac, rok

Odmietam pozvania na rande, odmietam (hlupáčik) ísť takouto cestou, lebo strach zväzuje a je horší, než všetky pozvania na večeru, z ktorých som väčšmi vyplašená ako pri obrade dvorenia, ktoré nevymrelo s obyčajným pozvaním na kávu alebo mätový čaj, pozvania do komorných kaviarní, kde z poličiek trčia ošumelé knihy zabudnutých autorov, deky, kamene a na stenách fotografie starcov a fotografie zo vzdialených ciest a potuliek po slovenskom vidieku. Raz som chcela takej lastovičke ukázať, ako dopadne ten, koho strach zrazí na kolená a viac nenájde silu vstať, urobiť prvý krok.

only

Vo vlaku mi dáma v šatách zo šesťdesiatych rokov hovorila o tom, že dnes nežijeme nikde tak dlho, pretože sme viazaní k čudnej dobe; chcete byť nezávislí. A pritom máte všetko; povedala, keď sme míňali Kriváň a akýsi chlap s prúteným košíkom nám zamával. Povedala, že má veľkú chuť si zapáliť, vraj po štyridsiatich rokoch. Možno si potajmä želala, aby som sa..., ale na dôvod som sa nespýtala. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že vidí seba spred veľa rokov, ktovie.

A beriete si do hlavy veľa neužitočných vecí; usmiala sa, žmurkla, žena v šatách zo šesťdesiatych rokov, (viete si to predstaviť?) ešte predtým ako poprosila študenta, horlivo pohrúšeného do četovania, o jedinú cigaretu.

Niekedy, keď je tma a je noc

...psy zavýjajú dlho, počujem netopiere. Ako tej noci, nedávno, keď ma zobudil príliš prudký náraz do okna, keď jeden z nich netrafil do škáry. Tej noci som si uvedomila, o čom je to neúnavné volanie z diaľav, volanie vo mne, a že to, akí sme je vlastne akási zásluha za všetky tie otázky, všetky tie odpovede, na ktoré sme asi ešte nedorástli.

foto: I., II., V.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?