Snívalo sa mi, ako mi znepokojene šepká do ucha, šťuchá do mňa. Už sa prebuď, ideme, všetko tu nechaj, na všetko zabudni, len už poď. Idem, je noc, dôverujem, na nič sa nepýtam. Márne ráno hľadá zvyšky jeho vône v mäkkej jamke na vankúši. Nič, len ostré slnko sa jej vyškiera do tváre - toto si chcela? A ďalej nazerá do okien, do iných tvárí, do cudzích postelí. Smeje sa, je to protivné. Vidím ospalé ranné rituály ako aforizmy, ktoré spia zapísané v ktoromsi zápisníku medzi knihami, len im už nedávam trápne záväzné mená ako kedysi. Kontrast svetla a tieňa, biely mak na piane.
Dni o väčšej pravde
Ranná káva, pár vulgárnych vtipov, zopár viet o dianí z domova, zo sveta, čo nové na topkách. Niekto prečíta horoskopy a vyzbiera drobné pre meno z kalendára. A potom práca, pikantné podrobnosti z náruživej noci, na ktoré akože nikto nie je zvedavý.
I. big love
Počas obeda povie pán Úžasný niečo brutálne vtipné a neskôr sa pri vchode pozdraví nepeknej žene, ktorá sa stará o kvety. O kvety každý deň. Úsmevy, pohľady. A motýle v bruchu. Pekne bolia a pekne vystrájajú. Tie motýle.
Je točivo, všeličo sa deje.
Nechutí jesť napríklad, je to krásne!
Chce vedieť jej meno, aspoň všetko.
Je milá, nevtieravo sladká. Má ladnú chôdzu, labutienka, no jej fluidum netkvie v predvádzaní sa, nehovorí, aha, tak ma tu máte, bábiku z lesklých časopisov s nahnutým charakterom. Nič také, iba šedá myška, okolo ktorej všetci dennodenne prechádzajú, ktorú všetci dennodenne prehliadajú, a takmer nikto si ju nepamätá; neprehadzuje vlasmi, nešpúli pery, neklipká mihalnicami, je mĺkva, nevýrazná, nezúčastňuje sa firemných večierkov. Nehovorí sa o nej, a predsa...
Neschádza mu z mysle večer v pube, ani pri obnaženom tele krásnej manželky.
V tú noc zistí, že sa chce starať o tú druhú. Stáva sa.
II. Hra na pravdu
Myslím na tých mužov, čo si na služobkách vyhodia z kopýtka a po fľaši vína končia s cudzími ženami v hotelovej izbe alebo na zadnom sedadle. A potom ráno, žene, bludy o neodkladnej porade alebo prednáške, ktorá sa pretiahla do neskorých hodín. On svoju ženu miluje, ale spáva s inými. Čo sa čuduješ, netvár sa, že to nie je normálne.
Nechcel ublížiť, veď ten krátky románik nič neznamenal, povie si, keď vyberá stopercentnú ovocnú šťavu spomedzi rôznych džúsov menejpercentných právd, ktorými sa chlácholí, veď nič hrozného sa predsa nestalo. Čo oči nevidia, blablabla...
A niekedy myslím aj na ženy, ktoré niečo tušia, no mlčky znášajú úlety svojho drahého. Pre istotu, vopred ohlásia neplánovaný návrat domov, lebo Čo ak. Je to tata ich detí, milosrdné lži, len nech kamoška nepovie, že ich videla, len nech sa ten dlhý vášnivý bozk, v aute, nepotvrdí. Nech v koši na prádlo nenájde jej vlasy, stopy rúžu na košeli, vôňu inej ženy, nech raz nenechá list na rozlúčku, veľa iných nech. Beztak sa nikdy nebude hrabať v jeho mobile, nezasurfuje si po jeho laptope, keď utiera prach v jeho pracovni. Lebo!
...game over, sweet love
„Počuj, a nemáš ty nejakú?“ Opýta sa, iba tak mimochodom, keď umýva okná. Neodpovie, netreba. Žiadne dramatické srdcervúce scény, žiadne rozbité vázy, zbalený šatník, zíde zo stoličky a na balkóne si v pokoji zapáli cigaretu, po nej ďalšiu a ďalšiu. Tam na okne, s handrou v ruke fiasko.
Čo zasadíš, to... Pozri, papuľka:
Teraz si predstav, že si zatvorená a tvoj jediný kontakt so životom je výhľad z okna, pohľad na ľudí tam vonku, občas pozoruješ letecké manévre, ktoré postupne so sebou berú aj posledné náznaky hluku a vzdušných šmúh. Občas si spomenieš na moslimku s výrazne modrými očami, mihla sa v obchodnom centre, rovnako ako ty, pozorovali ste sa navzájom, odovzdané sedenie, myšlienky ako ďalej, občas si ešte spomenieš na prestrašený výraz v jej bledej tvári. Zdá sa, že si zašla ďaleko, rozmýšľaš, aké by bolo, dotknúť sa sveta, bez toho, aby si niečo skúsila, bez toho, aby si sklamala ľudí tam vonku, sklamala seba, a potom prichádzaš na to, že niekedy stačí otvoriť okno, nájsť skutočnými očami skutočné dvere, a urobiť rozruch, prievan, život, marec, jar, rozopnutý kabátik. Iba striasť ten otupný sebaklam, že si medzi štyrmi stenami v bezpečí a šťastná a nad vecou. Takto to nefunguje.
Už sa zobuď.
Nervózne do mňa šťuchá, vôbec nešepká, otvára a zatvára ústa:
„ Prepravná kontrola! “
„ Čoo? “
„ No čo čo, spíme? “
„ Hm... “
„ Vaše doklady, prosím. “
„ Čo? Hm? “
Odkiaľ prichádzaš, koľko zastávok majú sny, akú príchuť má detstvo, ktoré uložením plyšákov nekončí, ako ďaleko (od nás) spí pravda, keď zaryto mlčíme, keď prikyvujú nielen naše malé tiene?
„ Počkajte, ona si lístok označila, videl som. “ povedal ktosi
„Tak, bude to, váš cestovný lístok!“
foto: II.
