Spútaní ako lastovičky k domovu

Autor: Marta Macošková | 5.3.2012 o 20:13 | (upravené 20.8.2012 o 14:25) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  570x

Pravdou je, že som ich stretávala iba v nedeľu ráno. Na obvyklej trase bez ohľadu na ročné obdobie a pochyby počasia. Vyzerala som ich, keď pršalo, snežilo, pripekalo, či som sa chichúňala alebo chmúrila, na tento pár som sa vždy tešila. Asi nie ako slepé mláďa na prílet rodičov, ale tiež to bolo pekné, nedočkavé. Život dvoch ľudí je občas odzrkadlením románu neskorého stredoveku, ku ktorému sa s obľubou vraciam, hoci žijem tu a teraz. Veď romány píše život sám, niektoré sú svedectvom preveľkej lásky. Niekedy totiž môžeš poznať a nič nevedieť, naopak, niekedy nepoznáš viac, než vidíš, a všetko ti je jasné. Lastovičky priletia, no s marcom prišlo všeličo iné.

On - rezbár, horár, vojnový veterán

Vysoký, šibal, mal veselú tvár a v tvári jemné chlapčenské črty, tak trochu stále zasnený. Jeho oči sa neprestajne usmievali, napriek vráskam, že bol fešáčisko zamladi, bolo zjavné na prvý pohľad. To s akou nehou a oddanosťou sa zapozeral do očí svojej ženy, mi privodzovalo zimomriavky. A potom som sa usmievala aj ja a mala pekný celý deň. Boli to rôzne prejavy, akoby ktosi nechal na stole jediný kľúč a hneď vieš, kam patrí. Neotvárajú sa ním trináste komnaty ani truhlice s trblietavými pokladmi.

Mal čosi z môjho dedka, z vojaka vo výslužbe, no bol trochu viac ako Matej od Ostrova princa Eduarda, z úžasných príbehov Anny zo zeleného domu. Každé gesto napovedalo, že toto sú kroky čestného chlapa, chlapa, ktorý nepokazil život žene, sebe, ani iným, ani len hŕstkou nevľúdnych slov.  Žil pre každý nový deň. A s nadšením. A so cťou jednoduchého stolára, hubára, mastičkára, lesníka, pltníka, muža spútaného láskou k jednej žene.

Ako vystihnúť Muža, ako...

V každom úsmeve rozkvitali záhony chlapčenskej šantivosti, milej neposlušnosti, v tých priezračných očiach bolo všetko: Lozenie po stromoch, horách, jemné dotyky po manželkinej duši, po tele milujúcej ženy, starostlivosť o ľudí aj zvieratá, zátišie jedného hodnoverného života.  Pri snahe zhodnotiť, čo by ho vystihovalo najviac, papier by nestačil, nieto ešte zopár správnych slov. Vŕbové píšťalky?  Prútené košíky? Nekrotený rozbeh k novým huncúctvam? Rešpekt pred prírodou? Odvaha pri strete s medveďmi a vlkmi? Aj on dal svojim deťom a vnúčatkám do batôžka čo - to zo seba. Nenásilnou formou ich viedol k pokore, naučil ich, že niečo chcieť vôbec nestačí, ani od života, ani od ľudí, a už vôbec nestačí plakať nad tým, ako sa čo nedá.

only...

On nepoznal Nedá sa

Ak sa nedá, vždy treba urobiť všetko, aby sa to dalo, aj keď sa to fakt nedá. Ak by tak nebolo, aj tak verím, že je to pravda. Nepoznal prekážky, samotné prekážky pokladal za výzvu. Každú stredu alebo iný vybraný deň si dal partičku šachu v pánskom klube alebo v izbe jedného z kamarátov. Každý deň niekoho potešil. A povzbudil. Každý deň pokladal za taký malý zázrak. Bol za každé lapajstvo a každý si ho takto zapamätá.

Hoci rokmi opúšťala jeho ruky sila, ruky poznačené dlátom a horou, ešte vždy dokázal,  v tej svojej stolárskej dielni, ustružlíkať búdku pre vtáčiky, hocilen na lavičke pred domom, lebo stolársku dielňu mu skomfiškovali Nemci, ešte v rodnej dedine. Stolárska dielňa sa zľahla so zemou, ale na tom mieste vyrástli statné duby, na tie miesta sa vracajú sťahovavé vtáky, bociany, pod ním si spočinú aj samotní unavení pocestní - takto sa dotýkajú duše neznámeho muža. Tam nájdu pokoj, koniec aj začiatok, tam načerpajú síl, kým budú pokračovať v ceste.

Ona - bývalá učiteľka, klaviristka, lastovička

Hoci mala prísnu tvár, príkry pohľad a málokedy sa usmievala, občas som ju pri úsmeve pristihla, akoby svoj úsmev krotila, akoby sa zaň hanbila, alebo ký ďas bol za tým. Mala dlhé štíhle prsty, možno príležitostná klaviristka.

Vždy som si ju predstavovala ako učiteľku; na hodinách klavíra obklopená jej deťmi, deti hlasno štebocú, ale len do chvíle, kým akordom ona, pani učiteľka, nevdýchne poetiku, príbehy, diaľavy a dobrozdružstvá, kým do studených kláves nevdýchne život, kým sa v škárach tak trochu celkom nestratí. V jednej chvíli, keď si takto v nedeľu, obďaleč, prisadli cudzie deti, zahľadela sa na ne, akoby jej odrazu, tie jej malé deti chýbali, akoby jej chýbali dlhé hodiny na hodinách klavíra, tie diaľavy a verše, hoci by to do nej asi nikto nepovedal. Deťúrence chýbajú aj po toľkých rokoch. Možno bola celý život vskutku praktická a vecná, nehovorila zbytočne veľa, práve naopak, každé slovo zvážila, no o to väčšmi sa v nej zrkadlil jemný pôvabný svet. A vášeň. A cit pre krásu. Spútaná láskou k osudovému mužovi. Navždy. Veľmi navždy.

lastovičky

Nedeľa

Už ich netrpezlivo vyzerám. Stojí medzi topoľami, pozerá sa do strán, akoby niečo hľadala. Hneď mi bolo všetko jasné. Zabolelo ma to, akoby sa ma to osobne dotýkalo. Prvýkrát ju vidím samú, akoby jej zhasol celý svet.

Stála tam, akoby sa nemohla pohnúť, ani sa nadýchnuť, ani stáť, ani ísť, odetá v čiernom, celá, od klobúčika, cez šatku, kabát, sukňu, pančuchy, topánky a kabelku. Aj oči mala čierne, aj slzy. Tie, ktoré teraz tlmila. Na prste pravej ruky vynikala obrúčka jej manžela. Hneď som precítila jej hlboký žiaľ. Chcela som sa rozbehnúť, jej rozochvené dlane schovať do svojich. Nehovoriť, že to bude dobré, že to prebolí, že život ide ďalej. Iba sa mlčky prejsť a všeličo ostatné si vyrozprávať.

...

Keď uvidím prvé jarné lastovičky, zavše si na tento pár spomeniem, na domov, ktorý svojou láskou vytvorili, na lásku, ktorej som bola tichým nedeľným svedkom.

Úprimnú sústrasť, neznáma starká...

only only

foto: prvé dve ja; III. a IV - dokonalé: odtiaľ

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?