V piatok mi M. povedala, že som mohla byť o krok vzad, že som predbehla samu seba a to zabolelo ľudí okolo mňa, zabolelo to aj mňa. M. to vôbec nemyslela zle, veľa ľudí to nemyslí zle, len povedať pravdu asi nestačí, o nej ťa skrátka potrebujú presviedčať. Môžeš sa ty aj na hlavu stavať, z niektorých vecí sa nevykrútiš. Bolo mi z toho smutno.
Celú sobotu som túžila po vôni škorice a stolovaní na zemi. Opierať sa o posteľ, kresliť a čítať. Miesto toho som vyliala čaj a hovorila si, že dnes to vôbec nebude také, ako som plánovala, že to bude asi nijaké, lebo v mokrých ponožkách sa zle sedí a zle plánuje. Niekedy je nevyhnutné na plány zabudnúť, áno, celkovo zabudnúť na všetko.
Chcela som to napísať na čistý biely papier, papier nalepiť na stenu, stenu bielu, stenu ľadovú, vidieť ho zakaždým, keď si niečo zmyslím a zaplánujem. No vedela som, že je to hlúposť, povedala som si, že už stačí, že už naozaj stačí. Uvedom sa, babu...
Zrazu som nevedela, čo chcem. Bola som z toho vyplašená, lebo snáď ani nie je možné, nič nechcieť, to je proti zákonom všetkých zákonov, ako ohavný zločin spáchaný priamo v centre vesmíru ľudskej duše. Usmej, to sa zas utrasie, ako všetko.
Pred odchodom som zhasla sviečku a pri zhasínaní v predsieni náhle vybilo poistky.