Vetrisko

Autor: Marta Macošková | 6.2.2012 o 16:02 | (upravené 20.8.2012 o 15:03) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  814x

Obťažoval nás na zastávke, kde sme tuhli viacerí. Odbiehal, ale vracal sa ako sčítaný bezdomovec, odkrýval svoju pravú tvár. Pýtal peniaze, skôr na zohriatie, než na lístok, ale tvrdil, že na lístok. Pod strieškou sa tisla postava k postave. Zo zahalených tvárí vykúkali iba unavené pohľady. Sypký sneh s vetrom vytváral stále novú hmlistú clonu, presyp, spoločne rolovali svoj výtvor pred našimi očami. Ktosi tu zhodil duny, nám, nepripraveným. Sneh vyvádzal, Mefisto, ukazoval, kto je tu pánom. Primrzli aj slzy.

Ktovie, či príde ten náš. Niektorí to vzdali a šli svojhlavo proti vetru. Asi to nemajú ďaleko. Ostali sme dvaja, už sme sa nelepili jeden na druhého. Asi nič nepríde.

V blízkosti sa mihotajú svetlá cestárov, našich hrdinov. Aj hasiči sú naši hrdinovia. Odhodlaní v tých hasičských kombinézach s reflexnými prvkami. Naši statní hrdinovia.

Zdalo sa mi, že počujem sanitku, ale to mi len hučalo v ušiach pod čiapkou v kapucni. Žiadna sanitka. Sem tam auto, ktoré malo problémy so snehovými jazykmi a ľadom. Sem tam sáčok a lietajúce papiere. Chcela som privrieť oči, nechať ich oddýchnuť po štyridsiatichôsmych hodinách nespánku.

(ne)zaspať

Viem, čo znamená spánok v tomto počasí.
A spoj, ktorý nechodí.

A bezdomovec. Tento bol mladý, mal prenikavé oči, strašne špinavú bradu aj tvár. Rozmýšľala som, čo toto celé zapríčinilo. Hlúpa, bezcitná zvedavosť. Nevie, čo chce a snaží sa to ospravedlniť pred sebou aj ostatnými? V ruke držal takmer prázdnu igelitku, ktorú dvíhalo, zúrivo prevracalo do strán, natrhávalo ju ako jeho vlastný tvrdý boj o život. Miestami bežal okolo zastávky ako chlapča, ktoré  preteká s vetrom.

Prihováral sa mi, aby som nezaspala, nezmrzla, aby som sa rozveselila. Otáčam sa. V tom nečase som hľadala tých, čo tak okázalo mentorujú druhých, tých, čo píšu traktáty o tom, ako sa má žiť, ako sa máme správať k druhým.

Asi nič nepríde...

Bola som unavená, uzimená, smädná. On plný síl. Aká paralela, vesmír medzi nami. Hanbila som sa.

Na kratučkú chvíľu hovoril celkom vážne o sibírskej zime, Rusku, o súradniciach, chvíľu rozprával tak múdro a distingvovane, až som zadržiavala dych. A keby to bolo inak, zaľúbila by som sa. Na rozlúčku sa pýtal na autobus, ktorým by sa dostal do mesta, dakam preč, celkom preč. A žeby som aspoň pár centov mohla dať, ale ozaj som nemala.

Pýtam sa, kam chce naozaj ísť, či vie, kde sa uchýli, kde prečká túto krutú noc. A potom som mu už nič nerozumela. Akoby to urobil zámerne. Hanbila som sa o viac. To už prišiel autobus a dúfala som, že šťastlivo prestúpim, odveziem sa do tepla, kde sa schúlim do vyhriatej deky a vypijem litre horúceho čaju. A budem ďakovať za to, čo mám. Dnes, aj zajtra, až navždy, nielen pre tentokrát.

A že nezabudnem na hrdinov toho večera. Bolo ich viac.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

hudobný doprovod: Gordon Lightfoot - If You Could read My Mind

foto: tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?