A potom stretávala iba cudzích otcov s dcérami. Všade, za rôznych okolností.
V rohu útulnej reštaurácie popíjala kávu a všimla si prešedivelého pána v štýlovom saku. Naproti žiarila jeho pýcha, jeho dcéra. Smiali sa. Tak pekne, nevlezlo. Dievča malo jeho pohľad, úsmev. Veľa sa dá vyčítať, ak nič konkrétne nehľadáš. Hľadaním pretekáš ako rieka, na svet miestami pozeráš z trpkej výšky, akosi z druhej strany. Pri obede prebiehala zmienka o vydaji. Asi. V tom úsmeve bolo všetko.
Medzi regálmi sa zvŕta slečna okolo muža, tak trochu staršieho. Kým slečna vyberá vhodný krém na tvár, on neprehliadne zamyslený pohľad tichej pozorovateľky z opačnej strany. Žmurkne. Vzápätí sa slečna otáča a pri objatí mu vraví tatko.
Prešli roky. Cudzích otcov s dcérami stretáva naďalej. V parku pred sebou, jeden z tých hrdých a starostlivých, tlačí kočiar s vnukom. Dcéra kráča po jeho boku. Mlčia. Možno pochvíľou spomínali na prvú facku, keď vzdorovitá miesto odpovede flegmaticky mykla plecom. Tam, v parku, si k sebe našli cestu. Veľa treba skúsiť, kým sa odhodláš, kým nájdeš miesto v srdci, hlave, v sebe pre jedno veľké... odpustenie. Tá cesta Prepáč, Odpusť mi, vôbec nie je ľahká, ver.
obrázok: tu
