Vysoko, ďaleko

Autor: Marta Macošková | 30.12.2011 o 17:05 | (upravené 20.8.2012 o 14:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1058x

Zlá správa sa dovalila ako choroba, ktorá ma chcela pripraviť o príhody roka a iných - odkaz deväťročnej na dverách: kľúče sú pod rohožkou. Ako som, ráno, cupitala na vlak v papučiach. Keď linecké dobroty čakali na sviatočné prestieranie, cez dušu izieb nemoc prehodila svoje zatuchnuté gobelíny; odnášala kus zo mňa.

židlaň, sny, biela

Teraz sa rozhoduje o tvojom osude

Dlho si ležala, dni, nevieš presne, zatiaľčo zmrzol týždeň viet a viac, z teba ubudli roky síl, ľahkosti, keď bolel každý pohyb, nádych, každé precitnutie z nočnej mory; v horúčkach a kŕčoch si netušila, či toto vypovedá o skutočnom konci, o hrobovom tichu poslednej večere, akoby sadol šedý kal na odvážne predstavy, odišla biela, odtiene a tóny. A vtedy túžiš Žiť. Inak. Chcela som. Veľmi.

A vtom mamina ruka na čele. Mamina pomoc pri pití čaju, mamin hlas. Zábal, vzdiaľujúce sa kroky, za nimi  svetielka od jedličky za presklenými dverami, tam, za nimi si slabla, zvíjala sa bolesťou, slepla, chabli ti svaly, redli kosti, vlasy, odchádzala si. Hovoríš, Prestaň, nechoď.

A potom, po úmorných dňoch a nociach, si sa nadýchla, si sa mohla nadýchnuť;
ten nádych si budeš (ešte) veľmi dlho pamätať.

V noci, v úľave

Slabá na výlet, prechádzku, rezké kroky, no vládzeš dýchať, už toto sa ti vidí ako víťazstvo, šepkať prvé slová po niekoľkých dňoch, počúvať rozhlas, akoby si opäť usínala v malej izbe u starých rodičov, na posteli z päťdesiatych rokov o štyroch masívnych nôžkach, ktoré ťa unášali na lietajúcom koberci do rozprávky, aj nábytok, obraz, odraz pouličnej lampy na stene, luster, vešiak na dverách pootvorenej skrine, všemožne, podporovali vrodenú fantáziu, zvýrazňovali perleť noci.

To malé pehavé dievčatko

Spomínaš na noc počas prázdnin, keď ti babuš odobrila rozhlas na celú noc, po dni nových myšlienok a životných právd od známych z čias jej detstva v Spišskom Podhradí. Hojdanie v sieťke pod gaštanom. Špinavé šaty od černíc, vlaha trávnika. Naša vzrušujúca dobrodružná cesta vlakom, a potom dlhá prechádzka pod hradom, prašná nekonečná cesta, návrat, rozhovory svetlé a dojímavé, tajomstvá a sľuby, oddychujúci Poliaci na studenom kamení, možno z ruín stredoveku, ich hrubé červené štucne, pozdrav, ich mávanie, keď som na nich bola ešte zvedavá, preto si sa stále otáčala, kým nevyzerali ako dve pehy, z tej diaľky. Hovorila som si, že za tým kopcom lietajú jastraby a medzi skalami sa v pelíšku sokolov vrtí myšiak hrdzavý. Vysoko, ďaleko.

V tú noc si prvýkrát počula hudbu Louisa Armstronga.
V tú noc si si mnohé poznania uložila hlboko, ako dar.
...

viacv prechádzkach snov

A preto

Si neskôr tancovala pred veľkým zrkadlom z vnútornej strany šatníka, do ktorého si nepozrela, pre istotu, niečo ti navrávalo, že toto prítmie vzýva temnú stránku noci, zvuk parkiet, vŕzganie, ozveny zo skrine, čudný pach, akoby si kráčala po nebezpečnej hrane životov. Prababka sa prihovárala svojmu ženíchovi, pribehla zo záhrady do jeho stolárskej dielne, tam, kde si mohla skákať po pilinách, všetko rozvoniavalo drevom, rezbárskym umením, jablkovou štrúdľou, chvíľu poľom, šteklili ma v nose steblá žatvy a na tvári hrial západ slnka ako ľudská dlaň.

Aj v decembri som počúvala rozhlas, ešte stále slabá na preteky s vetrom, na dotyky mrazu, hry hmly. Pri poďakovaní pacientky lekárom, hosťom nočného rozhovoru sa mi vybavila scéna z kultového seriálu rokov osemdesiatych, keď doktorovi Sanitky prišiel poďakovať starček, že mu zachránili život. Aké dôležité je, poďakovať sa, ako jediné Ďakujem poteší, poteší všetky zúčastnené strany aj okoloidúcich, a to stačí. Tak je. Toto si pamätaj.

Ešte pred zotmením

A vlastne, pred tým všetkým som si stihla prečítať poštu, listy, listy vhodené poštárkou do schránky, pohľadnice schované v bielych obálkach. Viem, čo znamenajú privreté viečka, zatajený dych na konci vety, potom jediný vlas v polovičke papiera, ktorý opatrne vsúvaš do obálky, ako keď sa prvé jarné slnko dotýka slatín.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Chcela som ti poslať obrázok, náčrt, farbičky, a potom zatiahnuť záves, opustiť izbu, rozbehnúť sa do hory, s prvou rosou prebudená zverou, usínať v tisícročnom kmeni buku, nepatriť, nevlastniť, nepriať si, slobodná hravosť, výhonky v hrive vlasov, iba kone, maliny, vtáky, aby tých zlých správ predčili iba dobré - hladiace, podnetné. Nič veľkolepé, len kvety, záhrada, v batohu buchty a čaj v termoske, deka, sny plné nás, v nás odviazané stužky snov. Iba dni plné ľudí, život vernosti, oddanosti, pokory a nápadov, odkazy na lesných chodníčkoch, pošta, ktorá prekvapí, pár, ručne napísaných myšlienok, správy plné človeka, prírody, nás, malé tiché pozornosti, hompáľanie nôh na obrovskej stoličke, výhľad z vlaku, stretnutia, január, a potom, že všetko prichádza, opadne zámka, že nájdeš dieťa vo svojom dospelom tele, svete, rozumieš.

...že mi pošleš fotku, úsmev, seba

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?