Vraciam sa k pokladni, kde si číta aj sám predávajúci, zdvihne zrak, uistí sa, či sa chcem niečo opýtať. Nechcem. Vetrí to - v okamihu, keď si to nasmerujem k obstarožnému písaciemu stroju, nechá ma, nechá ma tak, nech sa pozerám a dotýkam. Zbožňujem to.
Zbožňujem, že sa ma na nič nepýta. Vie to vystihnúť.
Je nás tu niekoľko. No dobre, sme tu traja. Každý si číta. Spoznáva nových autorov, hľadá nepovšimnuté literárne diela do vlastnej knižnice, prípadne darček pod Vianočný stromček, keby to Ježiško nestíhal, alebo sa niekde stratil. Stojím pred policami, prezerám si ilustrácie, ohromená, nadšená, uvoľnená. A šťastná. Som spokojná. Akoby za dverami nebol úlet 21. storočia, besnota a závisť, už som zabudla na toho truhlíka, čo do mňa vrazil a usúdil, že som slepá. Nemyslím na to, čo som nestihla, nemyslím na to zlé, čo rok priniesol. Nemyslím na zázraky, lebo zázrak okamihu sa mi práve roluje pred očami, v srdci rozvetvuje svoj vzácny dar, dar, ktorý trvá, síce, iba okamih, ale o to intenzívnejšie ma teší. Voľakde tam, v spodných policiach, kde vytŕčajú rozstrapkané záložky, číhajú praktické návody, vari aj na výrobu čiapky so slimákovým vzorom. Pomôcka, ako uháčkovať slimákovú striešku, ktorá pôjde vyhrnúť, aj dobrý tip na otužovanie či vstupy do čias Antiky, rozprávky starých materí, povesti chudobných roľníkov a pastierov, rozprávky z Orientu, Japonska, Fínska, z každého rožku trošku. Prechádzky mestami, sídlami, aforizmami, vône škorice, chlad a vášeň, farby a odtiene odlišných kultúr. A potom vkročím do lesa ako do rozprávky, a v nej, v nej bude celkom všetko.