...lebo
Niektoré sny čakajú ako knihy, zapadnuté prachom, veci, ktorých sa niekoľko dní, niekedy aj mesiacov nedotknem, aby nebolo miesta na nové, aby nebolo chvíľ, ako tieto, ako tých zo včera. Ty si čudná, hovoria mi, stále mi to hovoria a ja neviem, či sa mám rozplakať, alebo len mávnuť rukou a tváriť sa, ako mi sú, všetky, tie ich povrchné názory ukradnuté, ako mi je dobre, takto. Viem, že to nie je dobré, viem, ako dobre znejú niektoré klamstvá, znejúce ako farby, ako teplo tejto (inej) jesene, keď prechádzky v teplom svetri dobre padnú, lebo tento mráz neštípe pod kožu. Iba ak - mrazia niektoré vety, pohľady a sklamania. Teraz chcem veľa tvoriť, veľa, potichu a v úzadí, iba plynúť, plynúť týmto životom ako plynie mesiac za mesiacom, bez toho, aby som (ich) rátala.
Keď z trucu nesedím na parapetnej doske ako na strome a nesledujem neskoré návraty z diskoték, ako vtedy, na príchod A. z prvej brány, ktorá bola natoľko dospelá, že mala dovolené flákanie dlho do noci, prevážanie s frajerom na motorke, vášnivé bozky pod schodami za panelákom, až svadba jednu letnú sobotu, lebo si ju chcel odniesť na rukách, tam niekam, domov. Lebo všetci ho hľadáme. No.
Nedaj sa
Pôvabná jemnocitná nevesta, odovzdaný ženích so srdcom večného rebela.
Škaredý a drzý, strašne sexi, nikdy mi nepovedal nič pekné, aj tak som ho ľúbila.
Tak čisto, tak mlčky, nikdy som nechcela, aby mi patril.
Iba pocit... (a to, čo zostalo)
Vtedy, ako také decko, čo už chcelo prežívať búrlivú lásku, som si hovorila, že láska nie je o momente svadobného obradu, prísľub, že navždy tu budem pre teba, ako ty pre mňa, že my, naveky. A že láska je všetko; prechádzky, rozhovory, odovzdanosť, byť vždy nablízku - akokoľvek ďaleko - výlety, sny, aj to všetko potom, keď už manžel a manželka, v časoch, keď spoločnú cestu krížia bežné existenčné starosti, vrásky a kilá navyše.
Už nesedím na schodoch a on, jej ženích, sa ma nepýta, či čakám na prechladnutie; vravel: žaba, ja ti, raz, prisámbohu nasolím na zadok, ako som sa (vtedy) preto odula, o niekoľko dní nato, sa vytratil z môjho života. V sebe nesiem tvoje slová: Nedaj sa, nedaj.
Ako v tú nedeľu pred odchodom, keď po hádke vietor, dlhá prechádzka ulicami mesta, čudesný pohľad na cintorín, napodiv plná tónov, dojmov, plná života. Pospevujem si. V uličke remesiel som si pri Anouk vychutnala hravo ozdobené cappuccino, ktoré som nevedela vynachváliť. Chutilo, vyzeralo; lákalo. Môjmu bezprostrednému jeeej sa čašník milo zasmial. Opäť len hudba a pohoda medzi dievčatami, ktoré sa po dlhej dobe stretli.
M. mi pripomenula, ako som, kedysi, po všetkom čarbala vyplazených smajlíkov.
Hraj a nič sa ma, dnes, nepýtaj, nevyzvedaj, iba tu takto buďme, hovorme o hudbe, o textoch; život máme pred sebou, nech si to vždy pamätáme.
Som vďačná, že to nemusím vysloviť, priateľstvo je presne o tom. Už si žijeme svoje príbehy. Mnohé vydaté, ale stále mladé dámy, provokujúce svojou nenápadnou krásou. Tej sa (im) veľmi teším.
Ako sa máš? Ukáž sa.
Občas mi ešte príde takáto smska, akoby sa chceli uistiť, či som to stále ja, či mi nič nechýba, nehrozí, niekoľko dní sa v tej smske hľadám, akoby som si už ničím nebola istá, lebo práve vtedy je akákoľvek odpoveď lepšia, než takáto neistota.
A možno, nie sú začiatky, iba náhle okamihy, pre ktoré sme sa (v koncoch) stratili. /...alebo k nim vrátili? Ktovie.
