Včas odletí...

Autor: Marta Macošková | 31.8.2011 o 19:19 | (upravené 2.11.2011 o 22:17) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1311x

Včela mi pristála na šatách, neoháňam sa, len sa pýtam, či som odolná voči jej bodnutiu. Sama sa presvedčí, že tie kvety nežijú a nevoňajú, iba ľahká vôňa leta, jemne prichytená na látke zmenila smer jej letu. Možno jediné, čo potrebujem, je zakúpený lístok nikam, alebo tam, kde mi práve toto, zo mňa, nebude chýbať.

lístok nikambodnutie

No jasné, to si celá ty, vraví, a snaží sa byť prísnym, odmeraným, tvrdším, než je v skutočnosti, pod povrchom, v stave plnom neschovateľného citu. Zúriš, splašený kôň v tebe pudí hnev, aj takto dokážeš ľúbiť; ostáva veriť týmto rozmarom ako ruinám pamiatok. Ach, to sme my ľudia, hráme divadlo, vravíme, čo si nemyslíme, zo strachu alebo z neschopnosti hovoriť pravdu.

Robíme to, čo nechceme, aby sa nám raz vrátilo. Hra na mačku a myš.

A potom sa bojíme, keď to naozaj príde. Nečakane. Vtedy si uvedomíš, že niektoré slová a skutky sú ako bumerang za niečo zo vtedy, čo sa stať nemalo; pod to sme sa podpísali.

Niekedy čakáme na príliv dobrých správ, na chutný obed na pravé poludnie a možno na kulisu poľných kvetov vo váze s úzkym hrdlom.

Impulzy

Chvíľami sa rozprávame o starých šlabikároch, preto myslím na to, že L. už, zrejme, nebude učiť. Keď sme to s L. uprostred leta rozoberali, spomínali sme na časy, keď sme sťažovali úsilie triedneho, niekam nás nasmerovať, napriek tomu nás neprestával mať rád. Rady sa rozprávame o deťoch, o škole, o zodratých laviciach, knihách, notách a dvadsiatich piatich kvetináčoch na parapetnej doske, vedľa školských lavíc. A potom sa smejeme, hlasno a dlho ako pojašené gombičky odtrhnuté z košele. Ako dobre, že v snahe netlmiť smiech, cítime nevyslovené myšlienky. Cítime svet.

Až neskôr vrátime na svoje miesto silné úvahy o živote, odvahe, vernosti a láske, rovnako o odpúšťaní sebe ako druhým.

ochpotichus lístkom (sa) zniesťoch

Včas odletia aj niektoré dni

V nedeľu sa prihováram dvom chlapcom predo mnou (asi) ako ozajstný dospelák, lebo končia prázdniny - prirýchlo sa kotúľa do mysle obdobie povinností a toho, čo napokon musí prísť. Hundrú. O škole hovoria sami od seba, oponujú dospelákom vedľa mňa, lebo im vstúpili do súkromného dialógu, tak ich, radšej, vediem ďalej od ohniska smerom k veľkému mravenisku za drevenicou. Mlčíme. Pozorujeme roj mravcov, skúmame, čo robia a ako to robia; aj tak mi nedá, naznačujem, že éra štúdia je krásna nezabudnuteľná stupaj spomienok, vďaka ktorej kráčame vpred. Práve v čase dospievania zoceľujeme doživotné priateľstvá. No áno, ale kto si v role školáka uvedomuje tieto pravdy? 

Prebúdzanie mi (raz) zaplní prázdne miesta...

Prvá vstávam, preskakujem posteľ, taká strapatá, plná neistôt sa nechcem nikomu páčiť. Vkĺznem do ľanovo čistej košele, v starých parketách sa krokmi ozýva ráno, ktoré pri príprave raňajok pripomína vernosť, asi preto mi neunikne pohľad na ospalé tempo lesa, na silu, akou do okeníc vpúšťa prvé lúče slnka ako odpoveď; iba chlad a odmeranosť rána v človeku, v človeku schopného milovať, aby cítil všetko; impulz, radosť, žiaľ, večné puto.

Možno, len cítiť všetko, znamená žiť bez okov, viac od seba. Tak skutočne, bez sebaklamu uveriť niečomu inému rovnako hodnoverne ako vlastnému srdcu.

Ráno plynie tak, ako treba. Prebehnem k dverám, jedným krokom som na mäkkej tráve. Chladí, rozpráva iba les. Asi si myslím, že je celý iba môj, iba pre mňa, tancujem medzi stromami ako doma, dovolím prieniku svetla dotýkať sa obnaženého ramena spod rozopnutej košele, dovolím krehkej vôni tejto chvíle, prenikať celou bytosťou. Takto sa, vari, raz nastálo zaplnia prázdne miesta na mape, prázdne cesty v človeku.

Och, vždy zažívať toto, práve takto.

zavčasuzmývaj svet

A možno tu zablúdi hubár, čo nenašiel cestu späť, ponúknem mu teplý čaj alebo kávu, niečo pod zub, kým sa posilní na cestu. Možno prehodíme zopár skromných slov, nebudem klásť otázky, veď povie sám, ak bude mať za potreby, odkryť kus zo svojho života. Nech hovorí, alebo mlčí, bude to bude rovnako prirodzené ako vety o tom, že ho doma nik nečaká, alebo ho čaká žena, deti, dlhy a sklamanie zo svojho života, asi mi to príde normálne. Možno mu ponúknem nocľah, hoci cudzinec nesie v batohu veľké riziko - takže, pozor, dievča -, veď čo ak predo mnou stojí obávaný trestanec, násilník, zbeh, čo sa skrýva v bezpečí lesov, skál, hôr plnej zvery a dravcov. Už už to vyzerá, že sa celkom zotmie... Len odvahu, maličká.

šťavnaté nociblížšie k noci

Tieň ma češe

Dlhé noci, keď za chrbtom tlčie otvorený priestor lesa ako dychtivé srdce, ktoré nevidieť, hoci ho dobre počujem. Stačí, ak väčšmi stíchnem, nech vnímam, ako sa vpíja pod kožu pre niečo trvácne, večné ako sila okamihu, ktorá sa upíše v hrudi. Otáčam tvár k lesu, že je taký temný a odhalený, stále hviezdam na dosah, akoby nič iné neexistovalo, iba toto.

Možno sú všade naokolo tiene starých duší a civia na mňa z každej strany; buďto ma zhltnú, alebo postrčia životu napospas. Otáčam sa, zakaždým, keď počujem pukanie voľne pohodených halúzok, nočný šum lístia, navzájom sa dotýkajúcich konárov, načúvam vlastnému nutkaniu vkĺznuť do temnej obruče noci, a napokon, bez strachu utíšiť úpenlivé volanie. Plakať; nesúriť svoje pocity; rásť alebo lietať. Napokon vstať, maľovať, niečo. Ísť.

hm...

foto: ja... august 2011

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?