Počkaj ma, začiatok...

Autor: Marta Macošková | 30.7.2011 o 16:49 | (upravené 9.9.2012 o 14:50) Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1983x

Hovorím si, že ozajstné príbehy dňa, kráčajúce okolo mňa, čoby slepí pocestní s lampášom, nemôžu byť skutočné. Nepýtam sa na ich mená. Spočinú si pri koreňoch bútľavej vŕby, na ktorú sa lepí súcno života, asi preto si prameňom tichých slov nie som istá. Skôr si sú istí iní voči mne, kvôli čomu si istá byť dovolím. Predýchavam, sediac na opustenej stanici s rozbitými oknami, hrdzavými zárubňami, zárubňami bez dverí, v odtieňoch pavúčích hniezd, tam medzi ručne vypísané odchody vlakov, práve tu, na mieste zabudnutých prednostov stanice, sa mi prihovorí spustlý človek, ktorý sa tu vzal nevedno odkiaľ. Prišiel mi zvestovať, že práve toto je posledné, čo môžem zažiť. Nič také mi nepovie, ale ja to čítam medzi riadkami. Teraz mi nikto nehovorí, že mám čítať to, čo v nich povedané je, a nie, čo v nich povedané nie je.

po prstoch„Čakáte?“

„Neviem.“

„Ako to?“

„Neviem.“

„Sedíte tu, tak na niečo alebo niekoho čakáte. Prečo tu teda sedíte?

„Iba tak.“

„Tu sa iba tak nesedí.“

„Čakám na vlak.“

„Vlaky tu už 8 rokov nestoja.“

„Nie?“

„No nie.“

„Tak čakám na ten, čo nikdy nepríde.“ A potom mi to došlo...

On je ten zabudnutý prednosta stanice. Po chvíli sa na mňa zadíva pohľadom, ktorý poznám. Vtedy som si uvedomila, že niektorí ľudia majú pohľad tých druhých.

o životeza tým všetkým

Iné leto, celá dedina na pohrebe,

beh, chôdza, beh, beh, beh...zablúdila som. Vraj v dedine sa stratiť nemožno. Ale ja som sa stratila. Privítali ma vo dvore, doslova usadili na obitú masívnu lavicu pod čerešňou; hneď vedeli ku komu patrím. Položili predo mňa polievku z králika. Krútiac hlavou som ju neslušne odsúvala a otupene hľadela na popadané polená v dychu živého plota.

Harmonikou znie neznáma melódia, prerušujú jej význam slovami, že niečo predsa musím zjesť, domáci veľa rozprávajú, tíšiac žiaľ, akoby za seba; lebo stále je nutné sa o niekoho starať; akoby sa báli, že čoskoro odpadnem. Možno poznajú podobné dievča, čo svieti po nociach a kreslí obrázky oblosťou chladu, svojimi očami.

Oproti sedí starček. Cítim uprený pohľad, tých pohľadov je niekoľko, ale intenzívne ma mrazí iba ten jeho, pritom sa celý čas pozerá kamsi nad čerešňu. Vravela som si, že zaiste vidí hniezdo a pohľadom chráni mláďatá, starostlivo odratáva minúty do príletu matky.

Hovorili niečo o bosoráctve, o tom, že vlani k večeru, o tomto čase videli na strome starého bosoráka chytať mladé škorce, a hoci je niekoľko rokov mŕtvy, koluje v životoch vidiečanov naďalej. Možno to tak má byť. Už chýba len perleťový šat a dutiny odvekých stromov, ich neupratané hniezda.

„On nám povedal, že prídeš.“

Preto som si povedala, že niekedy je lepšie veci nechať tak; nepátrať po nich.

pri ohniskuna dlani

Tento deň mohol byť presne taký ako kedysi, keď bežala k lesu, les ju volal tou svojou temnotou, životom minulosti, ktorý sa v poryvoch duše už dávno usadil, toho si je vedomá. Pred sebou niet úniku. Toľkokrát by trebalo, aby niečo odišlo, a na cestu sa to nevydá, aspoň by mohlo ujsť ako nedolapiteľný úlipný zlodej, ten, čo bezvýznamne stráca zhnité jablká na ganku, len čo udupe úrodu.

Presne tak by sme, dnes, sedeli v polkruhu pri ohnisku a rozprávali hororové príbehy. Keby sme tu mali gitaru, pobrnkávali by sme Na kameni kámen, svět plnej řečí, alebo vlasy trávou zavázaný, také to pomätené bezpečie v divotvornom lese - nespútané neistoty, spievame, drzí nevychovanci rušiaci spánok lesa, čupiac každý na svojom kameni, vlastnými iskrami mlčiac do vatry.

Joj, nechoď ďaleko, nestrať sa, povedal by si dnes, keby ma to do lesa, o ktorom kolujú historky, stále nanovo tiahlo, samú, bez mena, bez sladkých prívlastkov, bez topánok, okrem spletených rúk, napriek tomu, že by sa bála, šla by ta, ta a ďalej, stále hlbšie.

Pýtam sa, či tadiaľto bežali vyhladovaní partizáni, čo je zakopané pod mojimi nohami. Možno by som tu hľadala hlúpe poznámky a zakopané denníky a zlato a kosti a seba. Niekedy sa les ozýva takým tým iným svetom a mapami, rozprášenými stopami, čo zmyl čas, tie, čo cítiť v povetrí; alebo iba niečo príde a zas odíde, ako ľudia, myšlienky, city a potom niekto za tým všetkým vybije poistky. Možno pôjdem hľadať koniec a za ním začiatok. A nebudem to chcieť zastaviť, lebo život je taký.

na dotykopak

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?