Najviac chladu je na dne priepasti, tak ako každé dno je priepasťou, preto musím rozbiť vlastný obraz. Pri každom prechode, akoby bola potrebná strata - i ten matný úbytok energie ľpne pod nechtami, koľko jej len treba-, iba tak málo som z toho schopná pochopiť, a vo všetkom som stratená, ani prvá ani posledná. Všetky užitočné rady zviažem do pôdy kočovníkom, ktorí bažia po domove, alebo ako to vlastne je. Tak, ako pôda pod našimi nohami je popol našich dedov, tak snívam, ty vieš, že nemôžem prestať.
Ach, vôbec to nemalo byť o tebe, vôbec to nemalo byť o nás, o mne chcem, aby to bolo najmenej. Asi to opäť zmažem; zopakujem si chémiu, z trucu, lebo človek už osídlil všetky klimatické pásma. A neskôr budem stáť na kopci, vytláčať si sladké Pikao do úst, a ty sa budeš smiať. Predpojaté odozvy rozumu pália (...ne)praktický pocit zo života. Možno mi opäť raz povieš, že som čudná, ale preto ma máš rád. Možno máš rád, aj niečo iné; ešte pred dverami pandémie plné teba, sa na chvíľu... rozplačem.