reklama

Nevidená

Červeň sa zmocnila mojej tváre, keď si si pýtal pohľad neznámej, ktorá ti sedela naproti. Cítila som, ako sa kúsok z teba stratil, a je dobré, že som cítila práve toto, lebo ty neznámy, ktorého skryté kráľovstvo duše si prisadlo, si potreboval istotu, že v tom nie si sám. Na čas, aký nám stekal z očí, si sa bezradne díval cezo mňa, do mňa, akoby si odvykol veriť snom, a hľadal v duši rozvlnenú krajinu a chodník, po ktorom sa nebude treba náhliť. V objatí diaľok sme si istejší, lebo v slovách nezanechávame zvädnuté kvety ani zlomené ceruzky, ale pohľad na ne môže vpísať neobvyklú blízkosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ešte za tmy som sa vracala domov, keď sa trávnikom prevaľoval polámaný dáždnik, lebo nikomu nechýbal a nikto ho ani nehodil do koša. Niekedy býva zaťažko, postihnúť a stvárniť poriadok v znavenej plytčine, pod búrlivým nebom, naokolo, v sebe. Ľudská duša nevie a nemôže byť bez človeka. Tvoja, ani moja. Prebýva v tele, neopúšťa tento život, ktorého sme súčasťou. Veď, čo už by bolo telo bez duše a duša bez tela? Robíme to často, chceme zistiť to, čo nepotrebujeme vedieť. Iní lomcujú nad pádom, keď sa nám prihovárajú, aby do nás vdýchli život, lebo veria, že uplatnia zázračné rady, hoci nepoznajú trhliny skrytého sveta. Asi preto, lebo tí druhí sú niekedy ako dažďová voda, ktorá zostáva na povrchu pokožky a kĺže sa bez toho, aby ju nasýtila. Už toľkokrát bolo mojim vrúcnym želaním, omráčiť dušu a vôľou otupiť jej krehkosť, iba na čas ju uložiť do šuflíka. A potom sa k nej (sebe) opäť vrátiť, akoby všetky tie staré fotky, lístočky, rozprášené spomienky a chladné kamienky mali dušu, akoby rozprávali, akoby vyčkávali na dotyky; ilustrácie myšlienok, ktoré sú odsúdené na neustále želania. Ale niektoré želania sa naozaj splnia, lebo poniektoré myšlienky sú rozsudkom. Neodvážiš sa zakričať, a tak by sa ti chcelo, keď ma vidíš na chodníku, gniaviť vlastný tieň. Tieň je presný, či už by som prekročila váhu prašnosti, alebo večne zúfala v rade slov, môj tieň bude stále rovnaký. Lebo vieš, neznámy, človek sám je púšťou, s dušou oceán...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

...(ne)dusí obzor pod ťaživým svetlom

Kto je pre nás viac, než duša...?

Mlčanie otvára priestor
do hĺbky, a v mlčaní
sme neraz
sami sebe
katmi.



fotografia patrí chribikovi

Marta Macošková

Marta Macošková

Bloger 
  • Počet článkov:  196
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík:  čo priniesla jarNezaradenábesné zákonykým sa pehy vyšantiaartefakt, vietevlak do neznámalastovičky v hmle

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu