Jeden po druhom polejem, spolu s dotykom prstov listom na pozdrav, prekĺznem tým nepísaným rituálom k základni, aby som na druhom brehu ukotvila svoje myšlienky, lebo už len samotné poradie musí mať nejaký začiatok. Začiatok vyžaduje gro toho starého pochovať. Nanovo. Ako inak by som sa mohla pokúšať, dovidieť svoje ja, ak nie z tej druhej strany. A potom, stále mám iba to mlčanie, nič iné (mi) už neostalo. Nebuď smiešna, veď práve toto si vždy chcela, také to ticho, ktoré už nebolí, neplače a nezviera. To len: Ticho sa chopí atramentového pera a porozsýpa slohy dňa v zošite, ktorý si kedysi nazývala denníkom. Nezviera, nie tak vytrvalo ako kedysi, lebo si si všetku trýzeň zakázala, keď takmer nič (ale ty vieš, že všetko), si spájala smiechom. V noci. Hlavne v noci, keď si sama sebe doslova vzdialená - a nechávaš si to pre seba -, akoby jediné, čo chceš robiť, čo dokážeš urobiť, je striasť bremeno vypísaním duše, niekoľkými stranami papiera. Mala by som žiť normálne (koľkí ti to už povedali a napísali?), no nemala by som sa brániť trvácnej odozve života. Prestaň sa zdráhať kontaktu s novými ľuďmi. Ach, ešte pred chvíľou si písala, že človek nemôže, ani nechce byť sám, nechce byť bez človeka. Ty a kvety, len ty, aké rýdze. A napokon počúvam jednu pieseň, bárs aj dookola, akoby nič nebolo možné zmeškať, iba pokaziť, lebo občas striháme z pokrčenej látky. Goethe by povedal: ,,Kto nejedol svoj chlieb zmáčaný slzami...“ Vráť ma na breh, iba pre toto moje poznanie ma vychŕľ na druhý breh. Napíš: Lepšie než vzlykať nad tým, čo už nemôžem (nie neviem) zmeniť je nájsť prístav radosti v tom, čo robím. A podľa toho sa aj cítiť. Ale nevrav.
...na druhom brehu
autor fotografie: netopier