Vždy som sa stránila prihlasnej zvučnosti v dialógu, kriku v skupine, a cynického podfarbenia jednotlivcov. Vari pre túto antipatiu zvyšuje hlas? Akoby hľadala spojenca, nech na tento alebo podobný zážitok nie je sama. Ľudia spozorneli, nezriedkavo vyjadrujú tichý súhlas, lebo zlé skúsenosti s cestujúcimi máme asi všetci. Stretávame sa s ignoráciou mladých, ktorí úmyselne neuvoľnia miesto staršiemu, mamine s deťaťom, dôchodcovi, ale taktiež s rútiacimi babičkami, ktoré sa chcú okamžite ,,prerameniť do dverí, zabezpečiť si tak miesto na sedenie, hoci sme nestihli vystúpiť.
Viečka mi znezrady oťažievajú, telom prechádza niekoľko mrazivých vibrácií. Všetko, čo som doposiaľ snímala - scenériu večera a svetlá mesta - za oknom, celkom zreteľne, sa teraz zlievalo v hmle očí. Pomyselne sa vidím v posteli. Tak sa vidí zaiste každý, komu je zle, a cestuje. Cestuje s vedomím, že potrvá hodnú chvíľu, kým sa v tej posteli naozaj ocitne. Podlamovanie kolien a hrozne prenikavá malátnosť.
,,Je vám zle?“ Neznámy muž sa mi prihovára pokojným a vľúdnym hlasom. Chytá ma za lakeť a usádza. Asi v poslednej chvíli. Alebo len pocit, keď cudziemu dotyku veríte a sadnete si. Pani, ktorá obhájila miesto úcty, sa otáča, aby dokončila vyhlásenia za všetkých nespokojných seniorov na jeden účet. Na môj účet. Bodovo: drogy, alkohol, mládež, rodina, školstvo. Spomínam na tieto záchytné slová.
Miesto môjho hlúpeho mlčania, by bolo optimálnejšie, zastať seba, vyvrátiť klamlivé tvrdenia, vysvetliť slabosť a závrať. Akým meradlom ma súdi, odpisuje, označuje za vyvrheľa a grobiana. Nepijem, nefajčím, nemám skúsenosti s drogami. Odpisuje človeka, ktorého nepozná. Človek vychováva človeka. Človek vychováva, ale zapríčiňuje kolobeh zlého vplyvu. Vplyv sa opakuje a znásobuje. Dve strany jednej mince. Kým arogantná a suverénna časť mládeže, búrky puberty prejavuje hrubým a vulgárnym spôsobom, tak generácia, poviem (neurazte sa) päťdesiatnikov (nie všetci), ostro podrobuje opovrhnutím pokrok doby, zmýšľanie a prejav mladých.
Tento Babylon plodí mnohé nedorozumenia, je pohnútkou poklesu pochopenia alebo tzv. generačnej priepasti. Nemáme si, čo vyčítať.
A potom som poďakovala za miesto a vystúpila do daždivej tmy. Domov kráčal pocit viny, hanby aj krivdy. Krivdy z uprených pohľadov, ktoré dali žene za pravdu. Zrejme.
P.S. Ja sa na vás nehnevám, pani s preukazom...