Neotráv seba, ani svet

Autor: Marta Macošková | 27.2.2011 o 2:33 | (upravené 26.12.2011 o 13:21) Karma článku: 5,50 | Prečítané:  1122x

Sú ľudia, ktorí sa zrieknu svojho osobného života, lebo sa hanbia žiť pre seba samého, keď je dookola toľko nešťastných. Zrejme ani v marci nebudem tak dobrá, aby som na seba bola hrdá; nie tak, a nie natoľko, ako sú iní silní ľudia ochotne a nerušene pomáhať, bez toho, aby ich k tomu niekto viedol; aby ich s prosbou o pomoc, vôbec niekto oslovil. Liečia choré duše, tíšia utrpenie, hľadajú spôsoby pomoci. Nevymýšľajú dôvody, pre ktoré sa nedá to alebo ono. Ostáva po nich kus práce. Sú to pozemskí anjeli, pri ktorých miznú muky; ich nezištnosť a láskavosť sa rozlievajú v srdci ako v širokom mori...

Určite poznáte aspoň jedného takého človeka. Nie je ich málo. Sú súčasťou nášho súžitia. Vídame ich takmer denne. Vítate sa na pracovisku, možno sa prehliadate, lebo je prostý a kolegyňa len šedá myška; míňate sa v bytovke, nepoznáte svoje mená; trpezlivá sestrička v nemocnici milo vás osloví; v škole učiteľ, a nemá to ľahké, aj v strediskách pomoci, keď kriesia ti odvahu; takú bytosť stretnete aj všednou náhodou v parku, alebo sa o nich dočítate v reportážach, vynadívate v neklamných dokumentoch, sú skutoční.

Poznať šlachetnosť a čistotu v ľuďoch, živote, všade...

oltár ľudskosti

Všetko, čo robíme, je iba kvapka v mori, ale keby sme to nerobili,
tá kvapka by tam chýbala.
Matka Tereza

Neverím, že tento život je jedno peklo a hodnoty lepíme peniazmi, zapredávame svoje duše a strácame ľudskosť. Iste, zem sa miestami vidí hrádzou napätia, pod tiahou živelných pohrom, barbarstva suverénnych pánov; nebodaj vôňou vyzbrojenej paničky, čoby Kleopatry, keď tiahla do boja s Cézarom. Priznajme sa, po ký iksypsilonkrát sme už boli otrávení zo sveta, znechutení ľuďmi, koľkýkrát sme vnímali iba to nezdravé, nepekné, akoby sme vo všetkom a všade naokolo, nachádzali samé chyby a nedostatky... Temný závoj nedôvery, ktorý rastie každým dňom v pocitoch a myšlienkach mnohých ľudí.

V prekážkach hľadať cestu...

...obžiť

Ponosujeme sa na prirýchle napredovanie technológií, na susedov, na sociálne siete, média a gýč, na nákupné centrá; na životy iných, hoci ich žijeme podobne, ak nie horšie. Vytvárame zmätok, toľko zmaru, hrôzy, škaredosti, nízkosti a úzkosti, akoby sme to už nevideli inak, len takto. To, pre aké hodnoty človek žil, prejaví sa občas najmarkantnejšie v spôsobe ich optimistického starnutia.

Neraz svieži pohľad na svet skríži choroba, a zo suverénneho tvora sa stáva zrúcanina.

Buď sa predčasne vzdá, alebo zabojuje, neodovzdá sa osudu, zúfalému boju bez nádeje. Neviem, čím to je, ale práve v tejto chvíli sa človek otrasie v základoch, v jednej sekunde stráca všetko, čo mal; všetko, na čom bazíroval, z čoho profitoval, prestáva existovať. Jediné, čo kladie kladie na oltár je túžba žiť. Žiť pre osobné hodiny, pre pocit, že nás niekto potrebuje; cítiť anjela v krokoch, tu, na zemi.

Čo sa však stane, ak sa zrieknutie svojho osobného života stane záväzným?

Neviďme vo všetkom len to zlé, nezdravé, nepekné; nehľadajme vo všetkom chyby a nedostatky. Však nás nie je málo, čo veríme, že existuje prirodzená krása sveta a ľudí? Ach, nie, nie som tým všetkým otrávená...

foto: lilacpassion

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?