Rozlúčia sa, jedno z dievčat blysne očami po hromadných tvárach v autobuse, svižným krokom je hneď pri dverách. Mám z nich dobrý pocit. Pozriem cez okno, už sa blížime k zastávke. Z chodníka alebo odniekiaľ sa nad hlavami premrznutých ľudí vznášajú papiere. Ktovie, prečo im dal vietor práve podobu bielych lastovičiek.
Preruší ma drsný, chmuravý a prefajčený soprán muža v dlhom čiernom kabáte, s kufríkom v ľavej ruke: „Čo si hluchá!?“ Otázka smeruje na hluchonemú dievčinu, pripravenú vystúpiť. Spolucestujúci protestne zamrmlú popod nos. Drgne do nej, vystúpi skôr. Barbar smerujúci k novinovému stánku, ktorému je jedno, čoho sa dopustil. Stačia mu cigarety, s ktorými sa stráca v dave stanice. Kočka sa ešte naposledy otočí, s úmevom zamáva kamarátke, nedotknutá mrzutosťou, stresom a nervóznou panikou onoho barbara. Nespotvorí jej deň a radosť zo života. Myslím, že hrala skladba od No Name - Cesta.
autor fotografie: Lulu