M. sa v ten deň vrátila z práce skoro. Už vo dverách bolo vidieť, že sa stalo niečo strašné. Bola neobyčajne bledá, chvela sa. Sadla si do obývačky a rozplakala sa. Kolegyňa I. je mŕtva; povedala ticho, keď sa ako tak upokojila. Kolegyňu mala rada, bola to veselá a slušná mladá žena, hoci mala závažné problémy s expriateľom, ktorý nedokázal prekonať rozchod a robil jej zo života peklo. Bola obľúbená, mala dve roboty, chcela dať svojim dvom deťom všetko, z čoho sa kolegyne tešili, lebo na sebe pracovala, morálne kolegyňu podporovali, ako priateľku - veď sa už poznali nejaký ten čas. Mali v pláne osláviť jej 41. narodeniny, čoho sa I. nedožila. pokračovanie článku
Dole, vo dvore, robili chlapi a hralo Toto - Afrika, keď som vešala prádlo a spievala si Gonna take some time to do the things we never had. Robota im šla od ruky, robili bez prestávky, pridržiavali sa termínu, dom pôvodných majiteľov je v dobrých rukách, hovorím si, slovenskí chlapi majú zlaté ruky a vedia. Ostré slnko prikyvovalo, príhodný čas mĺkvej pozorovateľky, aby vyčesala nánosy života, keď za obzormi zvuky, lieta peľ, vôňa orgovánu vo váze zo zarastenej záhrady sa mieša s vôňou horkej kávy ako stud a dobrý pocit. V tieni provinčných domov, kde fúka jemný južný vánok, sa na chvíľu zastaví čas. Rozpustím vlhké vlasy, aby uschli voľne pod kráľovským orechom, tam, kde nejde uhasiť ukrutný smäd neznámeho volania, nadíde čas zastaviť sa, vnímať silu každého nádychu a výdychu. To volanie ale utíšiť neviem. pokračovanie článku
Nikdy nebola na kvetnaté vyznania. Že je vesmírnym mužom jej života však vedela od prvej chvíle. Vyzliekla si jeho košeľu a naposledy do nej zaborila nos. Nezabudne na vôňu svojho muža. A ten šofér sa teraz pýta, kam to bude. Ďaleko; a zabuchla dvere. pokračovanie článku
Možno si stačí uvedomiť, že neexistuje návod ako nájsť seba; ten kúsok malej zeme, ktorému sa vraví domov, ale cesta k nemu vedie. Po tej ceste prechádza snáď každý, hoci nie každý si položí otázku Kto som, lebo že načo sa pýtať také sprostosti. Sedela som na lavičke a pýtala sa, či raz dospejem k múdrosti. Asi preto, lebo múdrosť by mala vytvárať podmienky šťastného života, asi iba preto, lebo vie, kde a ako ich hľadať. To som bola v parku. V parku teraz kvitnú stromy, začínajú voňať, vtáky spevom označujú na hniezdenie svoj areál, spevom nahovárajú samičky, a stromy by o tom všetkom chceli rozprávať, o všetkom, čo za tie roky pohltili, stromy zdravé, silné. pokračovanie článku
Bol jeden z tých večerov, keď sme si sadli k svietniku ako od júna okolo ohniska, no tentoraz sa nerozprávali hororové príbehy, iba sme sa vrátili do čias rozprávok, lebo niekedy sa zdá, že v zlomkách zúrivých sekúnd už zabúdame vidieť svet očami detí. Hodnú chvíľu sme mlčali, vnímali tmu a ticho, akoby sme sa stali rukojemníkmi predstavivosti. A pritom nestačí viac. Predstavivosť nepotrebuje drahé rekvizity, je v človeku samom, len sa občas bojíme odraziť od zeme, lebo tie pády potom bolia. pokračovanie článku
V bytovke visel oznam. Voda potečie, nekoná sa jarná brigáda okolia, ani schôdza bytových dôverníkov, nič také. Odľahlo mnohým, ej veru odľahlo. Oznam hovoril o tom, že v jednom z bytov bude prebiehať rekonštrukcia. A to v najbližších dňoch. Nechýbalo poďakovanie. Za susedskú kolegialitu, trpezlivosť a tak. Milé, však? pokračovanie článku
Kým sa tri rozkokošené slečny nakláňali dopredu, aby videli na bábätko v kočíku, strojený chlapík v obleku pozeral mladej mamičke na zadok. Nič zvláštne, jedna obyčajná zastávka, jedna obyčajná jazda a celkom obyčajný nápis na dverách autobusu. Autobus ešte nestihol zastaviť a tí, čo stáli poblíž ženy s kočíkom, odstúpili, vopred pripravení na nástup prvými a poslednými dverami. Bilo to do očí. Chcela som byť zlá, protivná a cynická, mala som totiž na jazyku: Tak, kto si trúfne? pokračovanie článku
Myslím na ľudí, ktorých hrdúsia prehnité rodinné tajomstvá, v noci sa pre ne budia, aby ich raz tvrdo prespali. Keď si denné svetlo pripíja s nočným tichom, ľudia, na ktorých myslím, stoja pri okne, akoby očakávali, že sa unavia ako hladom skúšané deti v Bolívii, deti privyknuté na ťažkú robotu v neľudských podmienkach. Tá bolesť je sotva rovnaká, no rovnako, nezasiahne slepými. Ako to pokračuje? Úsmev, hra na fajn život, čistú minulosť; úzkoprsá teatrálnosť. pokračovanie článku
Pravdou je, že som ich stretávala iba v nedeľu ráno. Na obvyklej trase bez ohľadu na ročné obdobie a pochyby počasia. Vyzerala som ich, keď pršalo, snežilo, pripekalo, či som sa chichúňala alebo chmúrila, na tento pár som sa vždy tešila. Asi nie ako slepé mláďa na prílet rodičov, ale tiež to bolo pekné, nedočkavé. Život dvoch ľudí je občas odzrkadlením románu neskorého stredoveku, ku ktorému sa s obľubou vraciam, hoci žijem tu a teraz. Veď romány píše život sám, niektoré sú svedectvom preveľkej lásky. Niekedy totiž môžeš poznať a nič nevedieť, naopak, niekedy nepoznáš viac, než vidíš, a všetko ti je jasné. Lastovičky priletia, no s marcom prišlo všeličo iné. pokračovanie článku
Keď som bola malá, najmenšia, snívala som o tom, že sa stanem krasokorčuliarkou, budem dosť drzá a priebojná, aby som obhájila to svoje a zásadné ako základné, navyše, dosť podstatné komponenty pri štvoritom skoku. A že nerozpoznám pehavé kačiatko z čiernobielych fotiek, keď si raz sadne celá rodina za jeden stôl. Ja, mĺkva budem hľadať únik, kým ostatní prehodnotia, čo kto komu, za tie roky vlastne vyčíta a dlží. Dozviem sa, ako ma volali, keď som nepoznala viac, než mama, nende, pa. Nie som drzá a priebojná a krasokorčuliarka už vôbec nie. Občas mi povedia drzaňa, ale to snáď ani nemyslia vážne, no pre istotu ma o tom uisťujú strohou správou a tak. Občas nedokážem menej ako hodiny prečupieť pod vŕbou môjho detstva, tam, na výbežku nedudrem pri pohľade na biele piruety na ľade, lebo takto ja korčuľovať nikdy nebudem, už mi to skrátka nevadí. Iba žijem malé biele sny. pokračovanie článku
želanie ľudí, ktorí to v snahe, mať k sebe blízko, napokon, celkom pokašlú. A niekedy ťa to ich sklamanie aj dosť zabolí. Schúlená, do objatia kolien preto nevrav, že si prekliata. Veď vieš. pokračovanie článku
Stáva sa, že niet kam. Ani do strany, ani do zeme, iba to na mňa vybalí, nepredvídavo, v tej najnevhodnejšej chvíli. Hneď to aj vysvetlím, lebo sa dnes veľmi ponáhľame. Máme veľa roboty a veľa starostí, máme veľa všetkého. No lebo tak je to už raz dané. pokračovanie článku
Prišiel s nocou a víchricou. Z vysíleného tela sa márne snažil oklepať primrznutý sneh. Keby sa nám pretkávali pohľady o niečo dlhšie, možno by som nevidela besnú zver, dravca na prahu dverí. Zaliala ma horúčka očakávania. Bez toho, aby som ukázala miesto, kde by sa zložil, urobil pár krokov a sadol si na lavicu pod oknom. Vrhol otupený pohľad na hnev lavíny, akoby v nej niečo stratil, a viac nenašiel. Po tom, čo odsunul aj horúcu kašu, z priepasti mlčania únik nie a nie prísť, no netŕpla som, čo bude. Ach, M., uvažuj. Vzápätí uchopil krčah s čajom, pomyslela som si, aké mocné a drsné sú jeho ruky, navzdory ich chveniu. Dal mi najavo, že mu akákoľvek pozornosť, moja pozornosť, nie je príjemná, asi preto medzi nami zavládlo zvláštne napätie. Ako príťažlivosť, ako nedočkavosť, ktorá je odsúdená vyhladovať dušu, a potom ju dokolane nasýtiť... Osud, povedala som si. pokračovanie článku
Obťažoval nás na zastávke, kde sme tuhli viacerí. Odbiehal, ale vracal sa ako sčítaný bezdomovec, odkrýval svoju pravú tvár. Pýtal peniaze, skôr na zohriatie, než na lístok, ale tvrdil, že na lístok. Pod strieškou sa tisla postava k postave. Zo zahalených tvárí vykúkali iba unavené pohľady. Sypký sneh s vetrom vytváral stále novú hmlistú clonu, presyp, spoločne rolovali svoj výtvor pred našimi očami. Ktosi tu zhodil duny, nám, nepripraveným. Sneh vyvádzal, Mefisto, ukazoval, kto je tu pánom. Primrzli aj slzy. pokračovanie článku
Suchý dráždivý kašeľ neustával a ja som sa chcela prepadnúť pod zem. Všetky pohľady sa na mňa upierali. Aj tie za chrbtom. Všetky. Všetky pohľady potláčali zjavné výčitky, že s nimi cestujem. „Ty, čo si o sebe myslíš, iba vreckovka? Kde máš rúšku!?“ V kabelke som dolovala extra strong cukrík, pre istotu som vystúpila. pokračovanie článku
Povedala v to ráno medzi dverami. Zamrmlal. Miesto odpovede pokračoval v bezduchom čítaní. Vtom sa stala menej, než vzduchom, artefaktom, ktorý nezanechá jedinú spomienku, akoby vôbec neexistovala. Otec... To je všetko? Rozochvený hlas jej ešte väčšmi zoslabol a krokom vzad sa vytratila z otcovho života. Dodnes uteká, mlčí, hnevá sa. Nepamätá si hĺbku jeho hlasu, dôraz na konci vety, ani ako vyzerá. pokračovanie článku
Zlá správa sa dovalila ako choroba, ktorá ma chcela pripraviť o príhody roka a iných - odkaz deväťročnej na dverách: kľúče sú pod rohožkou. Ako som, ráno, cupitala na vlak v papučiach. Keď linecké dobroty čakali na sviatočné prestieranie, cez dušu izieb nemoc prehodila svoje zatuchnuté gobelíny; odnášala kus zo mňa. pokračovanie článku
Keď je výhľad z okenice čoraz belasejší a slnko čoraz tuhšie, chytá ma túžba. Zanechať drobnú stopu vďaky, vlásočnicu inšpirácie pustiť po odmŕzajúcom ľadovci ako po plti, a potom mokrý ťažký sneh zosýpať zo stromov, aby nepolámal krehké konáre. pokračovanie článku
Všetky izby presvietené, voňavé, viac miesta, veľa smiechu, už sa môžme rozložiť na zem, to sa nám teraz budú hrať spoločenské hry po večeroch. Mám rada príchod domov po dlhej prechádzke, premrznutá, svieža, s novými nápadmi a receptami, ktoré mi cestou nečakane brnkli po nose. Keď otvorím dvere a vkročím do tepla, iba piť čaj, kusanec do bábovky, izby plné rozhovorov, všetko, čo ťaží, odchádza. pokračovanie článku
Keby mohla, napiekla by orechové šatôčky, zavarila vodu na čaj, čaj na platni v hrnci. V hrnci s čerešňami lúhované bylinky zo záhrady a nedostupných lazov - bylinky by plávali, navzájom si prekážali, až vôňa po celej kuchyni, v komore, mojich vlasoch. Mám pred očami: čaj v hrnčeku, posedenie pred pecou s výhľadom do záhrady, v záhrade škovránok alebo izbica pre hostí, pocestných a vzácne návštevy, pohľad na koňmi rozvírenú cestu, komíny, domy z protiľahlej strany. Z tej strany sa ozýva les, hora, divá hladná zver. pokračovanie článku
Chalanisko sa na mňa usmieva. Obratne blokuje želanie krásneho víkendu do sieťky s mandarínkami a mne, priamo do očí. Také osobné. Doslovne mi hovorí, nech prežijem krásny víkend. Toľko energie, niečoho rozkošného, vľúdneho za tak nepatrnú chvíľu niektorí ľudia nevyšlú ako je rok dlhý. Jednoducho mi spravil krásny čas, deň, čo deň, víkend! A chcem to povedať celému svetu. Nech spadnem zo stoličky, ak to nie je pravda. pokračovanie článku
Mám chuť na bezcieľne potulky mestom, iba tak pozorovať ľudí, mlčky tipovať, čo všetko koluje v ich myšlienkach, na koho sa tešia, kto im, dnes, povedal niečo prekvapivé, od srdca. A potom sa na niekoľko hodín zašijem za veľkými dverami antikvariátu - dýcham tú atmosféru, neporiadok, roviny aj údolia, hrady a chatrče, zdatných majstrov, iba tak vytiahnem knihu, náhodne, a preložím ju na opačný koniec. Čupnem si, opretá o staré police, ktoré sa pod množstvom slov, príbehov, osudov, tých pádov a vzostupov storočí, prehýnajú. Pod váhou ťažkých slov sa, asi, musia. Tam mlčky vyčkávajú svojich čitateľov. pokračovanie článku
Chcela som napísať, koľko sa toho dá, za rok, stihnúť, lebo žiť treba naplno, že tento rok nie je len ďalším rokom, v ktorom som sa ešte viac (od seba) vzdialila, že zmeny, ktoré som plánovala sa neudiali, lebo bezo mňa sa ani nemôžu; začať treba od seba. pokračovanie článku
Žiadna monštruózna nostalgia. Keď rodičia fičali na Queene, ABBE, Eláne a rebeli dnešných štyridsiatnikov na koncertoch Iron Maiden, na stenu som lepila plagáty Nirvany, Pearl Jam, REM, Cranberries, The Cure a Björk, to už LP-čky patrili do rodinného archívu. Jeden pohľad na hudbu nestačí. Nepoviem dosť, už stačí. pokračovanie článku
Je noc, strach ti nedovolí zaspať. Čakáš na jeho návrat, bez túžby, aby sa vôbec vrátil. Kľúče šramotia v zámke, kľúče šmarené na dlážku. Akoby sa rozcinkli krvavé slzy do všetkých kútov, miesto slov. Zalieva ťa pot hrôzy, pravda? Lapeš po dychu, paralyzovavá, vieš, čo bude nasledovať. Krik, nadávky, facky, v brutálnom amoku chumáč vlasov v jeho hrsti. Nie je prekážkou, že vo dverách nariekajú roztrasené deti. Ďalšia prebdená noc. pokračovanie článku
Hovorí staré slovenské príslovie, lebo mi tak prišlo, že trochu utrmácaní a smutní sme. A že by sme mali vzlietnuť, raz aj pre chyby, ktoré nás ku dnu dostali. pokračovanie článku
Pri hrnčeku čierneho čaju vravím L., nech nám pustí By My Side od INXS, nech je všetko fajn, nech kecáme iba o hudbe. S radosťou myslím na sobotňajšie bláznenie v kuchyni, rozlietané vlasy počas tanca pri Glorii Gaynor - I Will Survive, na čosi hlasné z nás, čo sa chcelo podobať na spev. Pre pochopenie si niektoré texty musíš prežiť, hoci nie si pripravená, ale na mnohé cesty nikdy nebudeš pripravená; ideš na prvú ostrú a hotovo. Tak to ber, dievča. pokračovanie článku
Pomaly sa šuchoce pred potravinami s blížiacou respiráciou. Vo vozíku rohlíky, mlieko, mäso s výraznou zľavou. Mlieko mení za maslo, vzápätí smeruje k pokladni. pokračovanie článku
Tam som si ľahla v béžových nohaviciach, vlasy schúlené v tmavej kapucni; na prvý pohľad chlapčisko, ktoré má čosi za lubom. Nič mi nezabráni, prevaľovať sa na podnose septembra, ktoré si nedalo načas. Zem chladná, hrboľatá, navzdory teplým dňom. Vôňa húb, obeh ticha. Dážď uviazol v podnebí póz, tých mŕtvych nálad ľudí, ani prízemný mráz nepočkal na viazanie jesenných veršov. pokračovanie článku
Včera: Pri pozdrave mi pozrie do očí. Keď okolo nej prechádzam, neprehliadnem rozpačitý pohľad, ruky a časopis - o zakúpenie neprosí. Zaplatené. Vzájomná vďaka, zaprajem jej šťastie, zaželá mi pekný deň. Za chrbtom cítim, ako sa pousmeje, keď vidí v dave chodcov, ten môj, čaptavý beh; meškám. pokračovanie článku
Na prvý dojem hrdé mamičky zverujú svoje tajomstvá jedna druhej. Tak normálne - vzťahy, recepty, plány, klebetia; nachádzajú podobnosť všedných starostí jedna v druhej. S výhľadom na ihrisko im obyčajný rozhovor, pred uložením batoliat, padne vhod. pokračovanie článku
Zdravý rozum mi navráva, aby som brzdila, aby som stíchla, aby som teraz mlčala, lebo ma čaká vlna kritiky - je to silnejšie. pokračovanie článku
Tu, kde cíti niečo zabudnuté, vrkoč vetru zapletá. Tam, kde úlomky sveta ako dlane ju uchytia, rozvíri lístie tisícich odkazov... v tichosti.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
